Creepy: Icuwari no rindžin (2016)

Thriller japonského režiséraKiyoshiho Kurosawuz roku 2016 o tom, že susedov si človek nevyberá. Príbehovo sa o tom presviedča aj bývalý policajt, teraz univerzitný profesor Koichi Takakura (Hidetoshi Nishijima), ktorý sa spolu so svojou manželkou (Yuko Takeuchi) prisťahuje vedľa čudáckeho pána Nishina (Teruyuki Kagawa). To, že tu niečo "smrdí", je jasné už od začiatku, o čo ale naozaj ide, sa ukáže až neskôr. Možno až príliš neskoro. Jedným z problémov Kurosawovej snímky totiž je, že jej trvá pomerne dlho, kým sa príbehovo poriadne "naštartuje". A keď k tomu už aj dôjde, pred divákom sa odhaľujú skutočnosti, ktoré v podstate ani veľmi nedávajú zmysel. Samozrejme, tvorcovia sa možno snažia pracovať s metaforami, ba až mysterióznosťou (badať takmer až isté paralely s Kurosawovým dielomCure), ale napriek tomu sa nedá povedať, že by "odhalenie", ktoré snímka ponúka, bolo uspokojivé. Minimálne z technického hľadiska ide síce o dobre natočený thriller, ale jeho príbehová zložka v konečnom dôsledku pôsobí prinajmenšom rozporuplne. Dokonca sa dá povedať, že je istým spôsobom miernym sklamaním. Celkovú kvalitu ale takisto dokážu čiastočne zlepšiť herecké výkony, najmä ak je reč o Nishijimovi a Kagawovi.Kurîpî: Itsuwari no rinjinby možno vyznel lepšie, údernejšie, keby bol kratší. Viac ako dve hodiny minutáže sú totiž v tomto prípade možno až príliš veľa, obzvlášť ak berieme do úvahy, že minimálne v prvej polovici filmu sa takmer nič podstatné nedeje. Obstojné herecké výkony, solídna výprava a dobrá technická stránka (zaujme najmä práca so svetlom a tieňom pri viacerých rozhovoroch postáv) síce predstavujú plusy, ale nie sú natoľko silné, aby filmu pomohli preklenúť hranicu priemeru.

Otřesná, naprosto nesmyslná a nekonečně se táhnoucí hloupost. Hlavně ve druhé polovině jsem se už jen beznadějí chytal za vlasy, protože napsat takto debilní scénář bez špetky logiky, to chce kumšt. Napětí se staví pomocí hlasitých tónů hudby, jak někde v americkém thrilleru z 50. let, mezi jednotlivými scénami je prostříháváno bez citu pro dramaturgii a gradaci a některé vypjaté herecké kreace jsou zase jednou k smíchu. No alespoň tam byly ty dvě sympatické japonské slečny a neskončilo to tak, jak jsem se obával, že to skončí. Proto místo odpadu jedna.

Působivý build-up navnadí na detektivní horror/thriller ala geniální Cure, nicméně film se brzy stočí do psychologického dramatu s prvky thrilleru v relativně tuctovém střihu. Na tom by nebylo nic moc špatného, kdyby zápletka držela logicky víc pohromadě. Filmařsky nepřekvapivě solidní, s dobrou atmosférou (aspoň tedy v rámci možností drama/thrilleru). Herecké výkony jsou nejsilnější stránkou filmu. Jednoznačně nadprůměrný počin, stojící za zhlédnutí, na Kurosawu však zklamání.

S Japonskou tvorbou je to rovnako, ako s tou Slovenskou. Tak ako sa oni nemôžu zrovnávať s Kórejskou, tak sa my nemôžeme s Českou. Jedine, že by sme hrali mŕtvoly. Skutočne musím uznať, že sa v "Creepy" objavia pasáže, vďaka ktorým samotný film pôsobí čudesne, priam mysteriózno temne, no môj dojem je aj tak mimoriadne rozpačitý. Film mi totiž omnoho viac ako thriller (až na záver), obohatený o hororové prvky, po väčšinu stopáže prišiel ako psychologická dráma, ktorej potenciál ukrytý v príbehu, tvorca nie tak úplne zvládol ako mal. Zrejme som očakával priveľa ...

Kurosawa je ďábel a jeho novinka je naozaj CREEPY. A takisto mi je jasné, prečo sa pri nej spomína návrat k režisérovým hororovým koreňom, konkrétne ku "Cure"; keďže ten bol spriaznený tematikou ľudskej manipulácie a podľa mňa v tom bol ešte ucelenejší a uspokojivejší. Toto má režisérov osobitý, ťažký rukopis, no „veselo“ si to pláva žánrami - od psychologického hororu cez serial-killer thriller až niekam ku giallu a depresívnej vzťahovej dráme. Prvá hodina je takmer dokonalá, krásne znepokojivá a atmosférická, no po tom ako je pointa v polovici jasná a divák začína byť v druhej hodine konfrontovaný čoraz znervózňujúcejším správaním postáv (hoci ho na to mala trochu pripraviť už úvodná scéna), celé to eskaluje dosť uleteným smerom. Takže aj s prekuknutím pointy to film na človeka stále valí a ničí ho, ako aj dovtedy budovanú reálnosť a nakoniec nás bezohľadne ponecháva so značným množstvom otázok na vlastnú interpretáciu. Akoby sme to, odcudzení v tom japonskom prostredí, vedieť ani nemali...