Čtyři neapolské dny (1962)

„MORE CASE PIU ONORE.”[=VIAC PRÍPADOV, VÄČŠIA ČESŤ.]•Talianskym spôsobom úplne priam nadštandardne prevedené, vrátane samotného pridania epického rozmeru, ako rozčlenenie realistickej atmosféry, a to ďalej ani nehovoriac o vypätej dramatickej štruktúre, aká sa vskutku práve vzťahovala na toto majstrovské prevedenie - o starostiach a strastiach neapolských obyvateľov počas nemeckej okupácie v rámci II. svetovej vojny - našťastie sa teda v tom čase, dal aspoň do pohybu i talianskyodboj, resp. sa chystalo masívne [povedať→] p o v s t an i e, aby sa povedzme títo [ne]obyčajní neapolskí obyvatelia, ešte naposledy vzopreli tomuto mimoriadne brutálnemuagresorovi, v opačnom prípade by rozhodne nastala úplná katastrofa; skrátka, tietoŠTYRI DNI V NEAPOLE, ako sa, mimochodom, následne pomenovalo dané veľdielo - toho ale pomerne dosť zmenili; zároveň, ak sa na túto vec pozerám i s odstupom času z pohľadu iných povstaní - príslušné malo asi vôbec najväčšiu dynamiku v zmysle krátkeho časového úseku, kedy vlastne prebiehali intenzívne a tvrdé boje, v priebehu ktorých sa nebral ohľad na nikoho; samozrejme, že po obsahovej stránke, sa miestami predsa tiež nevyhneme ani určitému, zobrazovanému pátosu, čo mi chvalabohu zase vykompenzovala - nadštandardná formálna stránka, ktorá ma autentickou formou preniesla do minulosti!•Zopár užitočných rád k obsadeniu+predstavenie ústrednej myšlienky:MassariováiVolonté- síce obidvaja spadali do ročníku ’33, pričom namiesto väčšieho hereckého priestoru z ich strany, sa naplno realizovať, som sa musel bohužiaľ zmieriť iba s tým holým faktom, že v danom prípade, asi naostatok nikto z nich nepredstavoval „hlavnú úlohu”; taliansky režisér menomN. Loy- sa totiž každú vhodnú chvíľu vždy upriamoval na to, že poskytujeherecké priestory- zakaždým rôznym bojujúcim skupinám či plačúcim matkám/manželkám, čím nadobudol oveľa uveriteľnejšiu konšteláciu udalostí & vzťahov - jednoducho túto látku spracoval v podobe jedného celistvého celku, aby sme mali dokonalý prehľad zo všetkých možných uhlov dotyčného miesta, poprípade akéhosi prostredia

Jeden nekončiaci polopartizánsky boj v jednom menovanom talianskom meste. Ocením davové scény a miestami podarený humor (žena stretáva svojho muža s zátarasoch a s puškou v rikue: "Kde si tak dlho? Veď si mal ísť iba po chlieb..."). Zbytok ma však buď nudil, alebo unavoval. Iba čiernobiela kamera bez zaujímavejších kulís, veľa skupiniek, veľa postáv a žiadna hlavná. Plus tá nástojčivá, uvrieskaná a temperamentná talianska nátura, ktorá mi veľakrát žrala nervy.

Som veľmi spokojný s filmom, o ktorom som dávno čítal, ale videl som ho až dnes. Film disponuje s výnimočnou autenticitou a atmosférou. Je trochu dlhší, ako by bolo dobré, trochu ukričanejší, ale na druhej strane chcieť od Neapolčanov, aby nevrieskali je rovnako beznádejné, ako chcieť od Japoncov, aby sa donekonečna neukláňali. Film má obrovské plus tom, že sa nakrúcal nie príliš dlho po udalostiach a teda prostredie, reálne kulisy a najmä zanietenie nehercov pôsobili reálne. Trochu naivity a sentimentality v niektorých scénach sa dá poľahky prepáčiť.

Neskutočne kvalitne natočený vojnový film, ktorý sa takmer kompletne odoráva v uličkách Neapola, prakticky nemá hlavnú postavu. Je tu však pomerne dosť zaujímavých menších postáv, s ktorými môže mať našinec jeden jediný problém. Tá prehnaná talianska gestikulácia a ukričanosť...Je fajn v komédiách, ale vo vojnovom filme pôsobí trochu rušivo. Čiernobiela farba a neskutočná autentičnosť dodávajú filmu potrebnú "temnotu" , ale bez tej talianskej ukričanosti by bol výsledok za plný počet hviezd. Davové scény sú výborné, odchod Nemcov v závere ukazuje skutočné davy, až sa v duchu pýtam, kde boli všetci tí Nemci, keď sa bojovalo v uliciach, kde boli tie tanky..., ale to je len detail. Postrehol som zopár zakomponovaných záberov, ktoré vyzerali ako dobové, skutočné zábery, ale boli pridané tak šikovne, že to takmer nebolo poznať. Veľmi pozoruhodný film a zaslúžená nominácia na oscara. 80%.

Totálna vojnová smršť v uliciach Neapola, keď sa obyvatelia mesta vzopreli proti nemeckým okupantom. Bez ostychu vykreslený hromadný odpor, plný davových scén nahustených v uliciach a námestiach je silnou pôsobivou ukážkou vojnového filmu. Film bez hlavných postáv je natočený podľa skutočnej udalosti v roku 1943, kedy sa Neapol ako prvé z európskych miest postavilo fašizmu a oslobodilo sa bez pomoci spojencov. Film bežal v našich kinách v roku 1964.