Carmen a Lola (2018)

„točiť“ filmy o lesbických – či gay láskach, je v mnohých vyspelých krajinách už prirodzené – to len v našom stredo- a východo-európskom regióne sme ešte duševne nevyspelí a mentálne „100 rokov za opicami“. Ak do toho ešte zamiešate cigánočky (mám na mysli snedé dievčatá žijúce civilizovane medzi nami – nie z osád prevažne východu SR), každý zakomplexovanec pocíti hneď vzrušenie sa pohoršovať – pritom ide v skutočnosti len o bezvýznamnosť jeho bytia. Každému zdravému mužovi si myslím, že nemôže byť nepríjemné sa dívať na dve bozkávajúce dievčatá, veď, ak ani v tom najútlejšom rozbehu hormónov a vhupe do erotického života – nikdy nesníval o ruskej trojke, tak to sa dá pokojne nazvať aj ako veľký deficit testosterónu.
Carmen a Lola sú dve rozkošné mladice, ktoré sa práve spoznávajú, odhaľujú – i každá sebe samej -  svoju sexualitu; a to i napriek obrovskému riziku možných tragických odhalení v komunite prostredia, v ktorom vyrástli a žijú. Tam, kde sú sloboda, rešpekt a tolerancia utlačované spoločenskými konvenciami, predsudkami a zaužívanými spôsobmi ľudskej existencie. S približujúcim koncom filmu to začína postupne gradovať a pozorný divák odhalí, že je len otázkou času, kedy to celé praskne. Ale hlbokou podstatou Grandióznosti záveru je skôr ukážka toho ako predsudky a mentálna zakrpatenosť vám môže úplne zničiť srdce a život (ak nedokážete odtolerovať – že niekto vám veľmi blízky je iný – než ste si ho „vykonštruovali“). Je to skutočne zaujímavé a aj odvážne, že sa tvorcovia rozhodli vložiť túto tému do prostredia, ktoré je AJ oproti tomu nášmu – ešte viacej konzervatívnejšie a intolerantnejšie, s omnoho väčším deficitom chápania inakosti. Možno práve ten Odkaz – je omnoho dôležitejší a silnejší než samotný dej a scénár.

Keď sa to tak vezme, tak vo svojej podstate to nebolo nič výnimočné, ale tá zaujímavá atmosféra a prirodzený herecký prejav to všetko spoľahlivo kompenzovali. Rómska komunita na predmestí Madridu bola rozhodne fascinujúcim základom, na ktorom sa dalo úspešne stavať. Som rád, že potenciál nezostal premrhaný (tak ako tomu často býva), a prostredníctvom dvojice hlavných hrdiniek prenikáme do tejto komunity, kde vládnu zabehnuté stereotypy. Ale tie akosi nie sú po chuti ani jednému z dievčat, takže napriek predstieranému pozérstvu sa pomaly ale isto oddávajú rebelantskej túžbe po niečom inom. Takže napriek tomu, že zápletka nie je nijako extra výnimočná, tak to malo určite iné prednosti. A musím uznať, že film stojí za to!

Filmový debut Arantxy Echevarríi od dvou romských teenagerakách. Potenciál pro drama přichází z jejich patriarchální komunity, která nepřijímá jejich sexuální romanci. A naráží na jejich vzdor. Není zde moc klišé a vidíme skutečné důsledky a náhled do romské kultury. Obě představitelky jsou sympatické. Výběr místa je dobrý, film má smyslnost, čerstvost a schopnost evokovat vzrušenou lásku.(25.12.2019)

V záplavě festivalových filmů na téma ona potká ji/on potká jeho tenhle vyčnívá svým zpracováním a hlavně výběrem prostředí, kterým je romská komunita na madridských předměstích. Jejich zvyky, hodnoty a životní postoje nekompromisně drtí sny mladých o modernějším způsobu života, mladí se ani nemají jak vymanit, film vykresluje komunitu jako naprosto uzavřenou (ale zároveň slušně žijící v mezích zákona, což je tak trošku pohádka). Výborná kamera.(08.09.2019)

Film o lesbické Cikánce při letošním vyhlašování Oskarů těžce chyběl. Jediné, co může vylepšit dojem z filmu je to, že režisér vybral pro svou ruční kameru kameramana postiženého těžkým Parkinsonem a tak jednoznačně projevil své utajené sociální cítění. A nás z toho všeho jen trošičku bolí oči.(27.04.2019)