Atomic Age (2012)

Tento pseudointelektuálny teenagerský snímok šiel úplne mimo mňa a mimo moje predstavy kvalitného filmu. Hodinová exkurzia ulicami Paríža, v ktorej hrajú hlavný prím čudní týpkovia, tupé rozhovory a celkovo sa z toho vykľuka ťažká nuda. Jedna hviezdička za zopár zaujímavých hudobných momentov. Inak zlé. 25 %

Rozpravu a otázky&odpovede s Hélénou Klotz radšej ponechám bokom, pretože, úprimne, s filmom nemajú veľa spoločného a jej pokusy o zadanie významu a logického dejového pojítka (resp. interpretačného vodítka) divákovi končia katastrofálnym neúspechom a mali by radšej zostať nepovšimnuté.Atomic Ageje zaujímavejší taký, aký je, bez nejakého dodatku. Film-báseň (vskutku v mnohom pripomínajúca poéziu Arthura Rimbauda), svojim spôsobom hodinu trvajúci videoklip (kvalitná kamera a veľmi zvláštne zakomponovanie vybranej hudby), nesyntetizuje, len odvíja civilný bezvýchodiskový a bezvýznamný dej (politicky, spoločensky i výpovedne), zívajúci prázdnotou a poskytujúci tak dostatočnú styčnú plochu s pretrvávajúcimi neduhmi novej generácie á la prekliati básnici, túlaví psi bez stáleho príbytku, podliehajúci pozemským slastiam a nerestiam. Hľadanie lásky, vlastnej identity a miesta v spoločnosti (ale aj režijného štýlu Hélény Klotz) prebieha za neustále prítomného genia loci potemnelých nočných uličiek francúzskeho veľkomesta a striedajúcich sa nálad, podnetov a nepodstatných fráz, ktoré zvýrazňujú nevýraznosť hlavných postáv v dave, ktoré idú odnikiaľ nikam. Naproti tomu ich kamera takmer bez výnimky ani na chvíľu neopustí a po väčšinu stopáže sledujeme neustále detaily zámerne nesympatických "hrdinov" a ďalších nepodstatných postavičiek, ktoré zostávajú v centre pozornosti a vďaka centralizácii na nich vystupujú z anonymnej masy a stávajú sa pre diváka individuálnymi jedincami (väčšie celky a zábery sa vo filme skutočne, vyjma úvodu a záveru, takmer nevyskytujú). Film, ktorý vypovedá o ničotnosti tak dôsledne a chladne, až sa sám stáva zbytočným a vo svojej lákavej všednosti zaujímavým zároveň. Atómový vek a francúzska postmoderna v strete s generačným filmom, ktorý nemá čo povedať a práve tým najlepšie odráža podstatu tých, na ktorých za zameriava. Pre niekoho možno nuda, pre mňa najzaujímavejšie minuté euro v mojom živote. Slovami Larsa von Triera: "Ak sa vám zdá text plytký, možno len stačí zmeniť uhol pohľadu." Ale ten Reaganov prejav, ktorý nám mal zrejme otvoriť oči a upriamiť pozornosť na to, čo generáciu formovalo a zároveň so sebou priniesť premostenie k "hlbokej myšlienke", ktorá tu nie je prítomná, je nehorázny bullshit.75%

v poslednej dobe vzniklo viacero filmov duchovne prepojených snahou o jednoduchú no silnú generačnú výpoveď mladej generácie tínedžerov a mladých dospelákov na začiatku 21. storočia (Miestnosť samovrahov - Poľsko, Oh Boy - Nemecko, Klip - Srbsko, Projekt X a Spring Breakers - USA...); francúzsky príspevok považujem v tejto "rodine" za menej vydarený, patetická štylizácia nefunguje, pôsobí ako cudzorodý element, ktorý bráni preniknúť hlbšie do charakterov, ktoré sú nacastované dobre, no nemajú väčší priestor; schéma a rámec je klišé, preto si vyžadoval iný prístup; dokopy sa nič nestane, film nemá žiaden dej, postavy žiadnu motiváciu, neukotvene a nahodilo sa pohybujú podľa nálad autora aby skončili do prázdna a bez pointy; je to iba také pseudoumelecké naťahovanie diváka;

Dva mladíci se potulují nočním městem. Film má temnou atmosféru a zajímavou hudbu, ale je o ničem.

Pusynci.