Ašita no ataši no cukurikata (2007)

Ashita no watashi no tsukurikataz roku 2007 je príbehom (nielen) o dvoch (stredo)školáčkach - Juri (Riko Narumi) a Hinako (Atsuko Maeda) - hľadajúcich svoje miesto vo svete, ktorému sa človek musí neraz prispôsobiť až tak, že sa stane niekým úplne iným, než kým v skutočnosti je. Snímka režiséraJuna Ichikawustavia na pomalosti, miestami až melancholickosti, vykresľujúcej citlivé obdobie v životoch hlavných protagonistiek. Aj prostredníctvom diania v ich okolí si uvedomujú, kým v skutočnosti (nie) sú, čo sa dielu darí dobre "tlmočiť". V princípe ide o adekvátnu žánrovú záležitosť, ktorá sa ale, pravda, trochu stráca medzi jej podobnými filmami. Nerobí síce nič zle, iba jednoducho nie je schopná pôsobiť výraznejším dojmom, čo cítiť prakticky v každom aspekte, počnúc scenárom a končiac výpravou. Za najväčšie plus sa dajú považovať herecké výkony Riko Narumi a "Acchan", aj keď ani tie nie sú nijako svetoborné.Ashita no watashi no tsukurikataje v každom prípade pozerateľnou "jednohubkou" s príjemným námetom, ktorá, bohužiaľ, nedosahuje svoj plný potenciál.

Velmi milý a příjemný film. Pro diváky už trochu dotknuté JPN kinematografií určitě přitažlivý. Velkým překvapením pro mě byla Maeda Atsuko, netušil jsem, že zde hraje. V současnosti to je jedna z nejobletovanějších celebrit a až donedávna tvář megaskupiny AKB48. Velmi pěkně natočené, krásné jemné typické nuance asijského filmového mainstreamu.

Zajímavě podaný příběh mladých děvčat na téma přátelství, šikany, rodinných vztahů, ale zejména životních úloh a rolí - lepší pravá či falešná? Toť otázka...

Pre mňa sklamanie. Filozoficky podton ma sice hlbku, ale je podany zbytočne civilnym spôsobom. Chcelo by to viac deja, viac vzruchu. Ja som sa nudil.

Znova pri tomto filme platí, že kedysi by som v tom dokázal nájsť silnejšie prepojenia a byť voči príbehu empatickejší a chápavejší. Ale v zásade sa jedná o uvedomenie si toho, že v spoločnosti musíme mať rôzne masky pre rôzne situácie a ľudí a pritom zabúdame byť sami sebou. Obrovská mindblowing informácia, tentoraz vnímaná cez pohľad dvoch teenegeriek. Džun Ičikawa ale pristupuje k látke s láskou a hravosťou. Film nenudí, je plný krásnych momentov a atmosférických záberov a celý sa nesie vo veľmi uvoľnenom duchu. Síce bez gradácie, drámy a silnejšej scény, ale ako chybu to nepovažujem. Síce som z daných tém vyrástol a radšej si prečítam Murakamiho alebo Osamu Dazaia, ale bolo to príjemné ohliadnutie sa za dobou, kedy som podobné úvahy mal aj ja, a bral som ich, podobne ako ústredné hrdinky, smrteľne vážne.(11.03.2024)