Apollo 10 1/2: Dítě kosmického věku (2022)

Portrait of basic American NASA Family alebo Boyhood 2: Apollo. Na úvod by som rád začal priznaním, že trilógia Before okupuje moju topku romantických filmov a po dopozeraní posledného diela skladačky som mal Linklatera definitívne za môjho spirit animal režiséra. Po jemnom sklamaní z chlapčenstva, ktorý mal byť (a univerzálne vzato asi aj je) magnus opum pána režisera, mi srdce a ilúzie definitívne zlomila táto síce poctivo pocitová a atmosferická, ale fucking mediocre bezdejová banalita, a ja som pochopil, že okúzlenie oného trojlístka pramenilo zrejme z námetu a improvizovaného scenára a herectva dua Hawke Delpy a vôbec nie z rejžovho génia. Musel som sa zmieriť s faktom, že s Richardom sa nám duše míňajú. K Apollo 10 1/2 som dopredu teda pristupoval skepticky, a nedá mi spoilerovo cynicky nepoznamenať, že sakra on chalan nevie natočiť film aby stále neriešil baseball (či americký futbal) skrze na prvý pohľad minimálne charizmatického hlavného hrdinu (opäť, Boyhood). Ale ono sa to, čuduj sa svet, akosi podarilo. Tentoraz sa síce opakuje poctivo pocitová a atmosferická, fucking mediocre bezdejová banalita, ktorá ale vyznie ako krásny, feel-good sen, a to skrze čarovnú animáciu a fantastický soundtrack. Je to naozaj strašne príjemná vec, pravdepodne osobná, ako je to v poslednom čase pri režiséroch zvykom (Cuarón, Branagh, Spielberg, a istým spôsobom nostalgicky aj Tarantino a v istých momentoch to dokonca fungovalo osobne aj pre mňa samotného.

Pravdepodobne autobiografické spomínanie Linklatera na detstvo v 60tych rokoch v Houstone, ktoré bolo silne ovplyvnené vtedy prebiehajúcim vesmírnym programom a všeobecným nadšením pre vesmírne lety. Rotoskopia použitá u Waking Life v roku 2001 sa mi zdala super, ale už u Scanner Darkly mi vadila a kazila dojem a tu tiež nevidím dôvod použitia. Tie reálie zo 60rokov sú fajn, ale chýbal tomu príbeh. Mám ďaleko od nostalgika, ktorý by sa dojímal nad tým jak hrávali ako decká králu králu daj vojáčka a pozeral večer Twilight Zone. To si radšej nechám rozprávať od Abea Simspona jak za mladi nosil za pásom cibulu.

Jedinou slabinou Linklaterova nádherného filmu je vypravěčská ukecanost, takže je divák permanentně zahlcován informacemi a má problém zasnít se do jednotlivých obrazů, což mi přijde jako velká škoda. Jinak vše ostatní je absolutní špička. Rotoskopická animace má stále své kouzlo, dobový soundtrack je precizní a zachycení každodennosti ukazuje, že i ty nejmenší drobnosti znamenají někdy více než slavné historické okamžiky.

Feb.2024: Vďaka Richard za možnosť nahliadnuť, aký bol život v Houstone na konci 60tych rokov. Životná úroveň bola úplne niekde inde, otec rodiny dokázal bez problémov uživiť 7-člennú domácnosť, celospoločenské dianie v Houstone sa točilo okolo programu Apollo, ešte neexistovali gumené Fiat peniaze a decká si užívali blahobyt svetovej superveľmoci. Tiež som sa ako mladý chlapec zaujímal o astronómiu a vesmírny výskum a Richardove detstvo priamo v centre diania mu úprimne závidím.

Celý film mi priešiel ako autorove šťastné spomienky na jeho detstvo a 60te roky. Asi tak polovicu filmu ma to fakt bavilo. Rozprávanie bolo zábavné, scénky zo školy, ihriska super. A autor fakt stihol poukázať na všetko čo bolo vtedy, čo bolo brané ako normálne a čo by teraz ani náhodou neprešlo.. ako fyzické trestanie, vozenie detí v nákladnom priestore pickupu. Duch doby.. hrozba jadrovej vojny, studená vojna, vojna vo vietname a najmä vesmírne preteky so ZSSR. Dobová hudba, TV, technologický prielom. Zaujímavé. No časom ma to už prestalo baviť a začalo to byť zdĺhavé. Samotná cesta na Mesiac bola len jedna z tisíc vecí vyzobrazených vo filme.