Všechno co mám rád (1992)

(78/2026) / Ďalší Šulíkov príjemný, malý a znovu zase krásne natočený film. Mozaikovitá forma tomu celkom sadla, ale niektoré zbytočne krátke segmenty mi nedávali moc zmysel. Ono téma je vlastne docela depresívna, ale paradoxne väčšinou podaná sviežo so skrytým, takým tým typicky slovenským optimizmom. 90tky v plnej kráse. (8/10)

Další porevoluční časová konzerva. VeVšetko čo mám rádje klasicky všechno, střet staré morálky s novými pořádky, hodně angličtiny... a nové vztahy a role v životě. Tehdy se to tak zdálo a po čase se začalo nostalgicky vzpomínat. Bylo to všechno ale skutečně tak nové? Sendvičová generace tu byla vždycky, rozvody a nevěry také. Ve výsledku mi celý ten obraz doby nesedl asi hlavně proto, že Nvotu mám radši jako režiséra, než jako herce. Ten jeho človíček ztracený na plátně by rád byl moderní paralelou k Frigovi, jak se nám Šulík snaží naznačit vložením scény zFriga na mašině, ale nemá v sobě žádný život, žádný rozměr. A i ostatní herci jsou vesměs ponecháni sami sobě, Bellmann hraje pouze cizinku bez vlastní osobnosti, Studenková a Menzel jsou hluboko pod svým průměrem...

"I am Slovak. Bohužiaľ."RežisérMartin Šulíkvo svojej tvorbe potvrdzuje, že dokáže veľmi dobre pracovať s obyčajnosťou komplikovaných medziľudských vzťahov. SnímkaVšetko čo mám rádz roku 1992 malými epizódkami, z ktorých je vyskladaná, sleduje výsek zo života Tomáša (Juraj Nvota), nachádzajúceho sa medzi viacerými "mlynskými kameňmi". Nevie, čo si má počať so svojou anglickou priateľkou Ann (atraktívnaGina Bellman), exmanželkou Magdou (Zdena Studenková), synom (Jakub Ursiny), či vlastným otcom (Anton Šulík). Film sa takýmto spôsobom dotýka viacerých rovín, ako napríklad partnerských vzťahov či medzigeneračných rozdielov, ktoré prinášajú svár aj medzi členov jednej rodiny. Príbeh, ktorý aj vďaka "epizódnej" štruktúre nie je vyložene ucelený, svojou horkosladkou tragikomickosťou nesleduje nič iné, iba obyčajný život taký, aký je. A práve v tomto poňatí sa ukrýva sila Šulíkovho filmu. Dielo sa nič nesnaží zbytočne komplikovať, keďže vo svojej podstate zachytáva už tak dosť komplikované situácie. Divák na ne nazerá ako ich neviditeľný účastník a viac či menej sa s nimi môže stotožňovať. To, že pôsobia úplne obyčajne, akosi civilne, je zásluhou predovšetkým dobre napísaného scenára. Dobre a vtipne napísaného scenára, vďaka ktorému sa v praxi snúbi fungujúci humor so životnou trpkosťou. Často až nečakaná údernosť replík (Kokot!) potom prispieva k ešte výraznejšiemu diváckemu precíteniu príbehu.Všetko čo mám rádale dobre nefunguje iba vďaka scenáru. Medzi pozitíva diela patria tiež herecké obsadenie, pričom pochvalu si zaslúžia najmä Gina Bellman a Anton Šulík (a zmienku aj spisovateľRudolf Sloboda), autentická dobová (predovšetkým) bratislavská výprava a hudobná stránka - či už ide o zvuky klavíra alebo pesničky zo zoskupení sDežom Ursinym. Divák nemusí mať rád všetko, ale je vysoká pravdepodobnosť, žeVšetko čo mám rádmať rád bude.

Krása v plynutí. Je to živočišné, ale laskavé. Únik z toho, co nás trápí (ale nedokážeme to změnit). Drobnosti, které zahřejí na duši. Možná nám vyloudí jen nepostřehnutelný úsměv na tváři, nenutí nás k smíchu.  Křehká melancholie v hledání a nalézání duchovního klidu. Pro mě (s filme Zahrada z roku 1995) se jedná nejen o nejlepší režisérův film ale i jeden z nejlepších slovenských filmů vůbec.
P.S. Pro lidi znalé literatury – ve filmu je mimo jiné i pěkně zaznamenáno autentické rozjímání spisovatele Rudolfa Slobodu.

Po pozretí filmu ma prepadol nedefinovateľný depresívny pocit, ktorý som mala po pozretí istého iného filmu a tak rozmýšľam- nebude to ten istý režisér, ktorý režíroval Záhradu? Pozriem a aha je to on. Opäť je tu v hlavnej postave muž, pri ktorom sa neviem rozhodnúť, či mi je sympatický, alebo vlastne mi skôr vadí, pripadá mi taký nemastný-neslaný. Opäť sú tu nejaké zvláštne scény ako ten nekonečný prežiarený začiatok, potom čudná milostná hra, či útok Studenkovej na Angličanku.... Studenkovej tu škodí na výzore to nepekné oblečenie tiet rokov 90 a je tu cítiť akýsi prevládajúci duch vtedajšej Bratislavy, ale skôr z tej depresívnejšej stránky, pričom ja na tieto roky spomínam práveže celkom rada. Občas mi bolo z niektorých scén trápne aj za tých ľudí a ťažko teda určiť, či boli títo ľudia len spontánni, alebo vlastne skôr trápni.