Vlajky našich otců (2006)

K režijní práci Clinta Eastwooda jsem se vyjadřoval již mnohokrát u jiných filmů. A tak jen stručně dodám, že ho považuji za vynikajícího režiséra právem se řadícího mezi naprostou americkou režijní elitu. On netoční klasické komerční snímky. Jeho spojení se Spielbergem je velmi zajímavé. Vlajky našich otců je snímek, který se zaměřuje na jednu konkrétní událost v závěru 2. světové války. A je docela unikátní, že totéž téma zpracoval režisér ještě jednou, ale z opačného pohledu, to se opravdu nevidí. U válečného filmu se očekává, že právě bojové scény budou ty nejvíc, ale o to zde nejde. C. E. zde na jedné skutečné události ukázal, jak funguje válka v praxi. Je to především velký byznys, z něhož profitují ti, kteří v ní nebojují, ale sedí za stolem v kanceláři. Využití fotky, potažmo vojáků k prodeji dluhopisů je natolik bizarní, že kdyby to nebyla pravda, nevěřil bych tomu ani jako fikci, že se něco takového opravdu může stát. Je to šílené, hrůzné, ale i zvrácené. Jak symbolické pak je, že Američané většinu válek prohrávají. Můžeme mluvit o válce v Koreji, ve Vietnamu, Afghánistánu atd. Pokaždé stejná ostuda, zmar a porážka. Než k výsledku dojde, musí ale umřít plno lidí. Pýcha předchází pád, ale je škoda, že za to platí nevinní.

Zástavy našich otcovsú filmom, ktorý sa nesnaží ohúriť veľkolepými bojovými scénami, ale skôr tichým, bolestivým skúmaním toho, ako vzniká mýtus hrdinstva. Clint Eastwood rozpráva príbeh pomaly, s rešpektom k postavám, ktoré nie sú ani hrdinovia, ani zbabelci — sú to len ľudia, ktorí sa ocitli v situácii, ktorá ich presahuje. Najsilnejšou stránkou filmu je jeho schopnosť ukázať, ako propaganda dokáže premeniť obyčajný moment na národný symbol, a ako veľmi to môže zdeformovať životy tých, ktorí boli jeho súčasťou. Je to tichý, premyslený film, ktorý zostane v človeku ešte dlho po titulkoch.

Patrioticky protivojnové posolstvo, ale patriotizmus prevláda. Hrdinovia, čo zdvihli zástavu ešte pred celkovým víťazstvom a aj tak mnohí padli. A padali ako muchy až kým neprišla atómovka. Nie tá Matovičova, to by sa tam bojovalo doteraz. V každom prípade nadčasový výrok stále viac aktuálny aj dnes:"Každý blbec si dnes myslí, že vie, čo je vojna..."Súčasne odkaz pre klávesnicových hrdinov a trollov zo sociálnych sietí, čo sa chcú skladať na zbrane, pritom keby jednu chytili tak ich prehne dozadu a po prvom náhodnom výstrele by hnedé v kalhotách len tak lietalo.

Hrdinný vojak je človek, ktorý sa iba snažiť vyhýbať sa strelám a pomôcť svojim parťákom. Eastwoodovi sa to opäť podarilo. Napriek tomu, že téma neposadí na zadok - vojnových filmov, aj tých z vojny v Pacifiku - je množstvo, tak výsledok stojí celkom za to. Môže sa oprieť o jednoduchý, ale funkčný odkaz a prvotriedne spracovanie. Tiež pohľad na charakter amerického národa, ktorý za každú cenu chce vidieť vo svojich ľudoch hrdinov, lebo inak to proste nejde. Vojnové scény na ostrove Iwo Džima, aj keď tvoria iba jednu líniu príbehu, patria medzi to najlepšie, čo som vo vojnových filmoch videl. Nie sú zahlcujúce, ani preglorifikované, napriek tomu pohlcujúce. Film tvorí niekoľko línií, ktoré často skáču v čase, čo z neho nerobí pre mňa osobne atraktívnu podívanú, našťastie ostatné kvality to dokážu kompenzovať.

Iwo Jimavo mne zarezonovalo (aj keď malým rozdielom) trochu viac napriek tomu, že malo hroznú formu z použitia rôznych filtrov a "štúdiových" prostredí. Flags je v rámci emócií o dosť suchšie a príliš na ne násilnejšie, pretože sa od neho oprávnene očakáva, že bude automaticky fungovať čisto od postaty občianskosti. Lenže to by musel mať aspoň trochu vyššieho zámeru v niektorom z nutných prvkov pre efektivitu. Čítal som túClintovustory, ale to úplne nestačí na to, aby si divák mohol odniesť z výsledku aj zážitok. Ani bojové scény a ani tie dopadové nemajú funkčnosť, pretože sa jedna druhou navzájom dusia. Pritom by iba stačilo tomu veľkostne trochu ubrať na porcii obsahového záberu. A zas zbytočne dlhá stopáž. Už keď robil dva filmy, mohol ich aspoň primerane zostrihať.