Válečníci roku 2072 (1984)

Strašlivá ptákovina, v níž za něco stojí akorát Ortolaniho odrhovačka. Jinak si tu v kulisách dětské stavebnice hrajeme na dystopii, kde se celá akce smrskne na poslední čtvrthodinku v cirkusové manéži s plastovými zbraněmi a světelnými efekty, jednou dekapitací a tak dokonale trapným finále, že si místo odpadu Válečníci vybojují alespoň jednu hvězdu. Brak může být izábavný a svižný, ale tenhle Fulciho příspěvek k tomuhle poddruhu opravdu nepatří.

Problém je v trochu naťahovanej prostrednej časti, všetko to spájanie sa proti autoritám. A tiež v tom, že titulný šport uvidíme až v závere. Okolo je svižná retro nostalgická sf s výbornou synth hudbou, zopár parádnymi gore scénami, ako to vedel len Fulci(ale pokojne ich tam mohol dať viac) a príbehom, ktorý sa snaží stihnúť pomerne veľa. Až giallo linku, filozofiu, prekvapivý záver... Kulisy mesta budúcnosti sú nádherne cheesy, niektoré scény tiež, celkovo sa jedná o zábavný little movie, ktorý by ale mohol kopnúť do vrtule a byť tým pádom ešte o čosi svižnejší a lepší.

Už len kvôli tomu kúzelnému brakovému zobrazeniu Ríma budúcnosti by si mal tento film pozrieť každý fanúšik science fiction. Akčné vsuvky, čiže gladiátorské bitky na motorkách, sú tu len dve, na začiatku a tesne pred finále. Tie sú samozrejme tiež nakrútené kúzelne brakovo. Dej sa sústredí skôr na hľadanie dôkazov neviny u usvedčeného vraha a do hry sa zapája aj umelá inteligencia. Fulci nakrútil nechcene smiešny film v dobe, kedy vznikali snímky typu Blade Runner a Útek z New Yorku, ale ako guilty pleasure ide skrátka o povinnú jazdu každého fanúšika dystopických sci-fi.

Pomerne ťah vedľa. Ja som sa necítil komfortne, herci sa evidentne necítili komfortne a maestro Fulci sa rozhodne necítil komfortne. Čo sa tvári ako príjemná osemdesiatková oddychovka plná neónov, kvalitných syntetizátorových zvukov a hlúpych dialógov je v skutočnosti nudný a ťahavý príbeh, ktorý nemá čím nadchnúť. Zatiaľ najslabší film od Fulciho čo som videl…

Hororový klasik Fulci zabŕdol do tematiky gladiátorov budúcnosti a produkuje to Troma. Rozhodne zaujímavý vizuál, páčili sa mi všetky zábery na modelček futuristického Ríma a hromady oslepujúcich svetiel, ktoré o pár dekád predbehli Džejdžejove vesmírne lens flare orgie v Star Treku. Problémom je tradične nie práve úderný dej, kde sa hodinu čaká než vôbec na nejaký zápas v aréne dôjde a dovtedy to tlačí len akúsi halucinačnú drámu o sadistickom bacharovi tortúrujúcom odsúdencov lejzrovými sprchami zo svojho obušku. V poslednej pol hodine sa konečne rozbehne béčková motorkárska verzia Ben Hurovských záprahov, kde sa sekajú hlavy a griluje plameňometom. Fred Williamson je tu bohužiaľ dosť na hovno, čím myslím že jeho rola nemá valný význam a záver bol tiež taká halucinačná nechytačka. Ó a páčil sa mi ústredný, synťákovo-gitarový hudobný motív.