The Thief (1952)

Snímok, v ktorom nepadne jediné slovo (!) a aj tak je neuveriteľne zrozumiteľný a napínavý. Film sleduje atómového vedca, ktorý kradne materiály a posúva ich ďalej je komorným príbehom muža, ktorý už nechce kolaborovať, ale nevie ako z kola von. Pútavé, svižné, zaujímavé. Ray Milland je vynikajúci. 4+

Byť súčasne „zlodejom” i špiónom, to sa niekedy nemusí až tak extra vyplatiť, o čom by v podstate mohol priamo rozprávať → predovšetkým sám doktor Allan Fields, mimochodom "jadrový fyzik" , ktorého sa zrovna táto problematika výsostne dotýka, ale ako sa už zvyčajne hovorieva: „Dotiaľ sa chodí s džbánom po vodu, pokiaľ sa nerozbije” , len tentokrát s tým podivuhodným paradoxom, že ho nerozbil náš (anti)hrdina osobne, ktorý si síce opäť splnil svoju ďalšiu, špiónsku povinnosť, keď povedzme z kancelárie Dr. Linstruma zase pokračoval v kopírovaní »tajných dokumentov« skrz miniatúrny fotoaparát, aby ich následne teraz posunul ďalším komplicom, že trebárs jeden z nich môže kľudne urobiť jednu zásadnú chybu, ktorá potom ohrozí najmä nášho "mlčanlivého" špeciálneho špicľa, ktorého možno začne neskoršie trochu viacej hrýzť svedomie, a to obzvlášť na jednej z výškových budov v New Yorku, kde sa ináč aj poriadne zadýchal, keďže ani doteraz nepraktizoval → zdravý životný štýl, tak sa tomu ani nie je vôbec čo čudovať... Do „betónovej džungle” sa musel na čas premiestniť z hlavného mesta Washingtonu, v ktorom to už skrátka pre neho nebolo príliš bezpečné. "Federal Bureau of Investigation" je mu už v pätách, a tak sa bude musieť každú chvíľu za rameno obzerať, či ho ktosi náhodou nesleduje... ? A či nakoniec vyviazne z tejto zamotanej šlamastiky živý, o tom som sa musel presvedčiť, pokým som na to konečne neprišiel. / Pri sledovaní tohto zaujímavého snímku, sa zrejme nezbavíte toho zvláštneho pocitu, kedy si normálne myslíte, ako by bol nakrútený v dobe "Tichého filmu" , napríklad v roku 1922, a pritom má hneď o tridsať rokov viac, a to iba kvôli tomu, že sa ho rozhodol Russell Rouse presne takto poňať. Čiže ani nehľadajte, skôr lepšie povedané, sa ani nedočkáte žiadneho hovoreného dialógu, musíte si vystačiť len s neverbálnou komunikáciou v podaní Raya Millanda a vedľajších hercov, i keď predsa v tej scéne s tou dlhonohou čiernovláskou, sa (zo)pár slov priam žiadalo prehodiť ! Hudba a zvuky (napr. zvonenie telefónu), sú absolútne kľúčovými zložkami, pretože dopomáhajú k navodeniu pozoruhodnej a tiesnivej atmosféry, bez ktorej by sa "recenzovaný počin" asi sotva zaobišiel, a to ani nehovoriac o tom, že je spracovaný v dosť atypickom štýle, čo si samo o sebe zaslúži veľkú pochvaľu, len to chce zároveň i trpezlivého diváka. Povedal by som, že sa režisérovi podaril vytvoriť → akýsi nadčasový príspevok do kriminálneho žánru.

To co mohlo byt uzasne stylisticke cvicenie je nakoniec iba velmi dobrym experimentom. Rozpravat podobnu temu v tomto zanri bez dialogov poskytovalo omnoho vacsie moznosti. Uplne zbytocne sa to tvari realisticky, ked si to mohlo uletiet na vsetkych moznych vyrazovych prostriedkoch a neobmedzenym moznostiach filmovej reci. Pri snovej scene, nahanacke na Empire state building alebo prechodom cez nocne mesto tomu tak je a funguje to naramne. Ale inak som velmi rad, ze som to videl a Ray Milland je opat super. 7/10

Noir bez dialógov. Na tú dobu de facto experiment. Je to síce kapánek chladné a realistické, ale stále sa nájde dostatok noirovo štylizovaných momentov: expresívne nasvietené a kamerovo stiesňujúce scény v malom byte, zvádzanie atraktívnej susedy, prehliadka neónovej nočnej NY ulice či hrdinova nočná mora. Ja som spokojný, rád si to čoskoro zopakujem! PS: absencia hovoreného slova má zmysel a korešponduje so samotou postavy, špionážnou témou i zápletkou predávania tajných materiálov. *4,5

Jo, tak toto bol brutalk kvalitny noir film. Paranoja  strach, atomove tajomstvo, studena vojna, vnutorne uzkostne stavy - masaker dobry noir. K tomu new yorske lokacie 50. rokov a Empire State Building  84 %