Ten nejlepší (1964)

Po obvykle dlhej dobe som sa dostal k filmu, na ktorý si po pol storočí už nemôžem pamätať. Horšie je zistenie, že tento mimoriadny film hodnotila necelá stovka užívateľov. Je pravda, že obdobná tematika, teda ten nefalšovaný cirkus na nominačných zjazdoch, vyťahované špinavosti na kandidátov a ich cesta k vytúženej nominácii a funkcii, už bola predmetom niekoľkých filmov. Boli dosť podobné, pretože stretnutie morálky a cti s bezohľadným šplhom k moci má vopred určeného víťaza. So Schaffnerovou verziou som naďalej veľmi spokojný. Nakoniec Motýľ a Planéta opíc potvrdili jeho kvality. Pobavilo ma aj podobné vyznenie postavy hranej Cliffom Robertsonom v tomto filme a v Troch dňoch Kondora.

Dramatická hra na nového amerického prezidenta. Kto ju vyhrá, musí byť fakt dobrý, vlastne ten najlepší. Čo sa ale za slovom "najlepší" skrýva? Špina. Zaujímavý pohľad na prezidentskú kampaň, navyše takto vyostrenú už v 60. rokoch (a námet je dokonca z 50. rokov). Samozrejme, hviezdi hlavné duo Fonda-Robertson, ale pokojne by som k nim pridal aj staručkého Lee Tracyho, ktorého rola predhodí aj pár zamysleniahodných hlášok (napr. jasnovidné:Raz budeme mať aj černošského prezidenta, a potom, keď si vypočujeme všetky menšiny, aj ženu). Pripraviť sa treba tiež na fakt, že film vyšiel z divadelnej hry, čo v praxi znamená, že sa tu reční viac ako obvykle.

Politika bude vždy o špinavostiach, bolo to tak vždy, tá novodobá to len potvrdzuje a ešte viac pritvrďuje. Prezidentské voľby v USA sú dlhodobo najsledovanejšie na svete a je len málo filmov, ktoré sa odvážia nazrieť do ich vnútorností, prípadne ich trošku rozpitvať, ako to spravil tento film. Scenár je pútavý, ale tú správnu dynamickosť začne film naberať až v závere. Herci si svojimi výkonmi rozhodne žiadali väčšiu podporu zo strany charakterov postáv a ich potenciál tak zostal nevyužitý. Ale inak naozaj zaujímavé spracovanie s prekvapujúcim koncom, ktorý by však bol v dnešnom svete niečo ako nebeský zázrak.75%.

Dosť dobré. 8/10.

Herci tento film drží v lepším průměru daleko spíš nežli scénárista. Celá trojice hlavních protagonistů v čele s Henry Fondou je skvělá, ale nejvíc mě nadchnul výkon Shelleyho Bermana v roli víceméně epizodní. Gore Vidal se tu sice místy úspěšně odpoutal od laciného vyrovnávání vlastních politických účtů (mám ma mysli hlavně chytře - protože nejednoznačně - napsanou roli bývalého prezidenta, viz komentář plechulka), ale nevyhnul se naivnímu rozvíjení zápletky a hollywoodskému závěru.(23.01.2015)