Taxi Teherán (2015)

Každý film stojí za videnie, záleží na vkuse,hovorí hneď v úvodeDžafar Panahí.Celkom ma tento nízkorozpočtový polodokument natočený v taxíku bavil. Bolo však vidieť, že všetci klienti, aj keď neherci o natáčaní vedeli. To trochu znížilo hodnotu tohto diela. No musím oceniť odhodlanie a vynaliezavosť tvorcu natočiť kritický film aj napriek 20 ročnému zákazu pracovať.70%

Snažil sem se odmyslet od politických prohlášení a stanovisek, přesto že je neberu na lehkou váhu, beru je na jinou váhu. Jafar Panahi zde všechno řídí, dokonce i auto. Přesto, že nejde o film on-line, jsou příběhy z taxíku uvěřitelné a decentně (teď se říká civilně) zobrazené. I neuzkušeným (mně) a neznalým (mně) arabského světa poskytne film celou řadu záchytných bodů pro formulaci dílčích závěrů.

Doma zakázaný iránsky režisérJafar Panahisadol v Teheráne do taxíka a natočil fiktívny dokument o tom, ako sa v tejto islamskej republike žije. Hoci ľudia, ktorí sa v jeho filmovom počine z roku 2015 objavujú, sú herci, hrajúci podľa scenára, ich rozprávanie a pohľad na svet okolo seba odzrkadľujú iránsku realitu. Hoci o veciach nehovoria na rovinu, aspoň pri niektorých z nich badať, aká politicko-spoločenská situácia v krajine panuje. Najlepšie to vidieť na postave predajcu napaľovaných DVD s filmami a seriálmi, ktoré sa v Iráne nedajú bežne zohnať, alebo pri rozhovore Panahiho s jeho malou neterou. Práve v týchto scénach sa odráža skutočná nesloboda prejavu a umenia, ktoré môžu byť inak na prvý pohľad veľmi dobre skryté. Odráža sa v slobodných slovách a myšlienkach, ktoré v týchto scénach zaznievajú. Pri nich si divák uvedomí, aká krehká v skutočnosti sloboda je. A práve toto je odkaz, ktorý Panahiho film tlmočí. Zároveň je aj jeho najsilnejším prvkom, keďže všetky ostatné prvky vrátane príbehu ako celku sú kvalitatívne nanajvýš priemerné, čo sa premieta aj do celkového diváckeho hodnotenia snímky. Vyzdvihnúť možno ešte výpravu, aj keď tá je z objektívnych dôvodov (prakticky statická kamera) značne limitovaná.Taximá svojím obsahom čo povedať, najmä ak divák vie, ako film správne "čítať". Sila je v jeho myšlienkach, škoda len, že rovnako dobrý nie je aj ako celok. Záverečná scéna so sebou prináša kombináciu humoru a paradoxu. Smiech cez slzy, ak chce byť človek v Iráne umelecky činný a ľudsky slobodný.

Taxi Teheránje k tomu vskutku i pomerne dosť zvláštny titul v dvojakom význame, a to jednak v ňom zároveň i na poliinkognitovystupoval, ako povedzme dajakýt a x i k á r- iránsky filmový tvorca -Džafar Panáhí, ktorý v tom čase mal zakázané od vlády akékoľvek tvorenie v rámci umeleckej činnosti, resp. nakrúcanie filmov, a tak tým pádom akože "úplne potajomky" umiestnil i niekoľko ozaj maličkých kamier do svojho »žltého taxíku«, aby azda následne [z]dokumentoval nielen príslušné exteriérové okolie výhradne len prostredníctvom optiky automobilu s občasne i s mobilom v ruke, ako typický šofér v akcii; čiže naprosto postupným spôsobom naberal rôznych pasažierov so zväčša len triviálnymi problémami, ktorých vozil po teheránskom okolí, a jednak zase momentálne teraz asi ani neviem zrejme napokon správne posúdiť, čo bolo vlastne v «danej veci» buď zinscenované, alebo taktiež iba čisto spontánne - autenticky prevedené; v podstate najmä vďaka čomu mám i akési celkovo predsa trocha viacej zmiešanejšie pocity, čo si mám teda myslieť o titule, ktorý vznikol pod akýmsi rúškom tajomstva; skrátka: pravdepodobne sa najskôr jednalo len o priamu kombináciu dokumentu & hraného filmu, čo bola celkom prijateľná forma podania správy o autorovom reálnom probléme... • Určite tento daný príspevok mal svoju výpovednú hodnotu v tom zmysle, že ako sa totižto asi môže cítiť autor v štáte, ktorému jeho vlastná krajina zakázala tvoriť, a práve preto sa o tom snažil podať i nejakú kľúčovú správu, ktorá nám aspoňže ozrejmí príslušnú situáciu ← a podľa mňa to i napriek tomu jednoznačne niečo podstatného malo do seba, aj keď na druhej strane to na mňa súčasne miestami pôsobilo i naozaj akosi zvlášť mätúco.

Panahí je king! Taxi Teherán vypráví navzdory své kamufláži "rutinní jízdy" neskrytě a s půvabnou vehemencí, přičemž více než cokoliv jiného zkoumá reálné možnosti kinematografie jako média. Vzhledem k neblahým politickým podmínkám inscenuje režisér svou autorskou cestu jako nahodilý dokument, leč je jasné, že situace byly dopředu napsané a alespoň zběžně ozkoušené. Z hrůzných i groteskních výjevů každodennosti utkává Panahí dohromady zábavnou koláž postav i situací, jejichž humor se často potkává s paradoxní osudovostí. Třeba když neteř peskuje svého strýce šoféra a poučuje ho o dějinách tamního filmu; strýce, který stojí za tituly jako Bílý balónek či Zrcadlo. Poselstvím Taxi Teherán není konkrétní vyhranění se proti diktátu mlčení, nýbrž snaha ukázat, že vzdor nesmyslným zákazům a omezením zůstává touha a radost z tvorby vítězně nade vším.