Slunce i v noci (1990)

Velice věrohodné, nadčasové tázání po autentičnosti bytí, ryzosti existence, která by nebyla nikým přivlastněná, nikým a ničím zneužitá k žádnému prospěchářství, aby se snad teprve tím mohlo někdy jednou vyjevit, k čemu je člověk skutečně dobrý... Výjimečný snímek o nekonečném dennodenním boji o vlastní smysl s každou výmluvou a falešnou úlevou, snímek, který sám žádnou falešnou úlevu nepřináší - jako ji v plynutí času a proměnách okolností nepřináší ani sám autentický život v ustavičných pochybách.... *~

Pozrela som si to v talianskom origináli "Il sole anche di notte", pretože mi taliančina nerobí problémy. Prvý dôvod prečo som po diele siahla bola Patricia Millardet, ktorú som chcela vidieť v inej hereckej polohe ako sudkyňu Silviu Conti z Chobotnice. Do tejto, bohužiaľ pred rokom zosnulej herečky, som sa zamilovala, keď po revolúcii vysielali u nás Chobotnicu IV., V. VI. A musím povedať, že ani tu herecky nesklamala. No to bolo asi tak všetko, čo ma zaujalo. Náboženské filmy/seriály veľmi nemusím (snáď s výnimkou Umučenie Krista s Gibsonom) a aj tu som pri tom doslova trpela. Nechápem hodnotenie 78%, čo bol vlastne druhý dôvod, prečo som sa k tomu filmu odhodlala. Nudné, nereálne, pre mňa záverom aj dosť pohoršujúce. Skôr taká paródia na mníšsky život, než pravdivá sonda do duše skutočného mnícha - pustovníka, bojujúceho s vlastnou slabosťou. Kto nezdravo, chybne, pyšne žije svoj duchovný život, uznávam, môže to takto skončiť. Keď bolo zámerom bratov Tavianovcov povedať práve toto, mohla by som to ešte ako-tak prijať, ale koniec-koncov mi to celé aj tak nedáva zmysel. Prečo vlastne vzniklo toto dielo a kto je jeho cieľová skupina ?, uvažujem vlastne dodnes. Asi som niečo nepochopila ... So záverečnými titulkami som mala doslova odporný pocit v duši (chcem na tento film čím skôr zabudnúť), než predpokladané duchovné či umeleckej povzbudenie. Aspoň 1 hviezdička za už spomínanú Patriciu Millardet.

Taliansky film na motivy ruskeho spisovatela Tigra N. Tolsteho ..... alebo jaxa ten Tolstoj vlastne volal Gepard ? No, to je jedno - Tavianiovci teraz riesia kralovsky dvor Karla Bourbonskeho , tam posobi isty mladik, ktory sa zamiloval do krasnej baby .... potom sa ale zacinaju diat porave veci. pochopil som - ako pise fragre, ze ten herec vylucil sebevrazdu ako riesenie - jaxa mu potom darilo, to uz nech si divaci pozru. Skvel eboli Charlotte Gainsbourg a najma uz postarsia Margarita Lozano /Jean od floretty, Manon odpramene/. Kazdopadne duchovnosti je tu hodne, coz jako ateista tolerujem, len ju proste nevyhladavam. Ja som videl kvalitny film na ruskych kanaloch - a ta krajina neboli len fajne exteriery ... bola to krajina vskutku nadherna .. .videne na ruskych kanaloch ok.ru/video. 89 %

Film prekvapil svojou kvalitou. Nevšedná dráma, kvalitný námet, scenár, herecké výkony, kamera i réžia. Núti k zamysleniu a nie je povrchný. Veľmi sa mi páčil, až do zlomovej scény pred samotným záverom. Samozrejme, empatia ženy nikdy nebude v tomto prípade dokonalá, ale snažím sa pochopiť, čo nám chcel Tolstoj touto poviedkou povedať. Mierne ma totiž paralyzoval ten nečakaný depresívny záver bez nádeje a donútil ma zamyslieť sa nad mnohými vecami, najmä nad mužským a ženským vnímaním sveta a oveľa hlbšie sa zastaviť a vrátiť k filozofii Leva N.Tolstého, o ktorom som si myslela, že ho dosť dobre poznám. Tu som ho nepochopila. Jeho filozofia je zvláštna: má hlboké korene v kresťanstve, ale je svojská, blúdi kdesi po bočných cestách – cítila som to v tomto filme veľmi výrazne. Tolstoj bol v podstate hylozoickým panteistom, jeho ideálom bol návrat k prírode. Podľa neho k viere nevedie rozum ale pud. Podstatou života je: neodopierať zlému. Pravé náboženstvo treba podľa Tolstého hľadať v prostom ľude, nie u vzdelancov (nakoniec bol aj vyobcovaný z pravoslávnej cirkvi, neuznával ani Trojjediného Boha, ani dedičný hriech, ani vykúpenie). Ak mali tvorcovia filmu v úmysle vyburcovať človeka k zamysleniu nad najvážnejšími životnými otázkami, podarilo sa im to. Záleží na divákovi, čo ho v tomto prípade osloví...

Film podle novely L. N. Tolstého "Otec Sergej", zasazený do Itálie 18. století. Jakkoliv začátek vypadá na obvyklý milostný příběh v historickém prostředí královského dvora, vyvine se z toho brzy nádherné spirituální drama. Tento film bych se nestyděl nominovat mezi "reprezentanty" evropské kultury třebas do muslimského či hinduistického světa. Na rozdíl od těch 99% zbytku současné euro-americké filmové produkce, která rozsévá hřích, konzumismus, násilí, sexuální nevázanost a relativismus.