Sladký dům hrůzy (1989)

Tohle se Fulcimu, na rozdíl od The House of Clocks ze stejného roku, vůbec nepovedlo. Duchařský, rádoby dojemný televizní horor "pro děti" s několika typickými režisérovými trademarky, jako jsou zamlžené kamerové filtry, gore a fixace na oči. Pro mě bylo sledování bohužel i po letech velkým utrpením, ani nové vydání na blu-ray tomu nijak nepomohlo. Strašidelná atmosféra skoro chybí, cynický a černý humor se tu stává infantilním, ale nejhorší na tom jsou ti dětští "herci" a jejich dialogy. Ty jsem fakt nedával, takže mě děj nejen nudil, ale i značně iritoval. Většinou nesnáším děti ve filmech a když k tomu ještě neumí hrát a režíruje je důchodce za zenitem, nastává pravé filmové peklo. Chichotající se plamínky taky stáli za to. Za mě jasně a s přehledem nejhorší Fulciho horor.

Lucio Fulci mal málokedy šťastie na dobrých hercov. A to je vlastne aj taký nejaký trademark celej jeho hororovej filmografie. TV strašidelnosť, ktorá znalého diváka unudí tým, ako sa tu všetci pitvoria a Lucio ich neschopnosť vypĺňa neschopnosťou svojou. Niežeby nevedel nasnímať atmosférické, alebo gore zábery, ale proste sa mu tu akosi veľmi nechce.

Dnes som dostal neodolateľnú chuť na niečo talianske. Mohol som si objednať pizzu, alebo vytiahnúť z garáže Vespu, poprípade sa poriadne pohádať s manželkou, že by až taniere lietali po kuchyni. Namiesto toho som si pustil film Lucia Fulciho "Sladký dom hrôzy". No ukázalo sa, že moja voľba nebola zrovna tá najlepšia. Tento krát ma pán režisér Fulci svojim naivným duchárskym televíznym snímkom z roku 1989 veru moc neohúril. Mal som si radšej dať tú pizzu. **

Nooo, cim sa nam tentokrat predviedol Mr. Fulci? Dej filmu je nic moc, ale zas to taka hroza nebola. Uvod filmu bol asi zo vsetkeho najlepsi, ked zlodej zmasakroval dvoch manzelov vo vlastnom dome. Bolo sa aj naco pozerat. Pekne do detailov ukazali ako sa pohral vrah s kutacom na muzovej tvari a o jeho zene ani nehovorim. Tato cast bola dost gore. Najstrasidelnejsia cast hororu prisla, ked teta malych sirotkov zacula nejaky podozrivy lomoz a isla sa podivat do podkrovia, co to tam lomozi. Normalne tam boli obesene detske babiky na spagatoch. Skoro som sa posral od strachu, ked to ukazali:) Inac ti mali spratci, tych zavrazdenych rodicov boli pekni parchanti:) Ti boli riadne skodoradostni voci nestastiu ku druhym. Priklad: clovek ktory prisiel ku nim, aby si pozrel ich dom. On spadol na schodoch a oni sa mu smiali, ze je tucny a ze umrie. Dalsi typek bol natierac okennych ramov menom Quido, to bol teda riadne nemehlo. Ved on mal ruky cele od farby a na rame skoro nebolo nic. Troska mi to zacinalo zavanat aj komediou:) On aj bol ten vrah, aj to tam naznacili, ked si pomyslel, ze vidi krvavu handru od jeho obeti. Aj jemu sa ti mali spratci vysmievali, ked sa vystrasil:) Hmm, uz v tejto chvili bol vyzradeny vrah. Co bude nasledovat dalej? Nasho Quida alias Leonarda Da Vinci zrazil nakladak a pekne mu presiel cez brucho a urobil mu hlboku trznu ranu. Toto bol taky mensi gore prvok po dlhsej dobe, ktory sa objavil v tomto filme. Dobry magor bol ten cudny exorcista, ci kto to bol. Ten moc nerozoznal bager od buldozera, ked povedal, nech uhnu z cesty, pretoze im dom ide zburat buldozer a on to bol bager:) Film mi pripadal troska hororovo, postupom plynutia minut sa dostavila komedia s nadychom rodinneho filmu, kde duchovia - rodicia prisli rozdavat lasku ku svojim detom. Mimochodom duchovia rodicov mali tvar dvoch plamienkov a neskor sa zhmotnili do ludskej podoby. To sa skor hodilo do nejakej rozpravky ako do hororu. Hmmm, aj ked to vobec nebol horor podla mna, ale skor nejaky miesanec detskeho filmu s komediou:) Fulci sa musel zblaznit, ked stvoril tento film. To teda urobil riadny ulet, co sa tyka jeho hororovej tvorby.

Podobne ako viacero iných talianskych hororových režisérov aj Fulci na sklonku 80. rokov pristal na spoluprácu s televíziou, čoho výsledkom je aj táto biedna "light" duchárina. Lucio sa síce fanúšikom hneď v úvodných minútach pripomenul jemu vlastnou brutálnou gore scénkou, to je však asi tak všetko, čo sa na La Dolce casa degli orrori dá vyzdvihnúť a to je na vytvorenie dobrého filmu sakramentsky málo. Pokus o prepojenie hororového žánru s dojemnými romantickými prvkami zlyháva na plnej čiare, výkony viacerých hereckých protagonistov dosahujú katastrofálnej úrovne a nízkorozpočtovosť je tu citeľnejšia ešte viac než u väčšiny talianskej hororovej produkcie.