Polštář Jadvigy (2000)

Román napísaný v denníkovej forme, ktorý od roku 1997 sa preslávil nielen v Maďarsku, ale aj v iných krajinách. Závada napísal naozaj famózny príbeh a tom, ako sa dva navzájom si blízke, ale predsa odlišné svety spájajú. Mal som možnosť prečítať dielo, takže nebudem písať bludy. V prvom rade je tu problém samotnej formy: denník nie je možné prepracovať na filmové plátno, lebo každý si do neho zapíše to, čo pokladá za vhodné a nemusí to byť vždy chronologicky. Kniha sa skladá z viacerých kapitol, najprv písal Ondrej, a po jeho smrti manželka Jadviga, ale nie sú ukladané po sebe, čiže po každej Ondrišovej kapitole, nasleduje memoár manželky. Závada a Deáková tieto svety výborne spojili. Problém je však v tom, že v listoch prevláda subjektivita a hercom je samotný jazyk. Cez jazyk prežívame osudy rodiny Ostatníovcov, a túto jazykovú stránku nevedeli uplatniť a autentizovať vo filme. Väčší dôraz kládli na vizuálnu stránku. Ďalšia problematika sa týka samotného deja: tým pádom, že sú to len útržky z listov, ktoré napokon spojila tretia ruka, a to Mišova, je tu absencia príbehu. Vieme len to, že film sa odohráva od roku 1915 do 1937 (román od 1915 do 1987), keď titulný hrdina zomiera. Nie dej a história má dominanciu, ale pocity protagonistov a dovŕšenie ich osudu. Do tretice je tu problém peňazí, lebo pred natáčaním filmu Nemecko aj Slovensko odstúpilo z koprodukcie a mnohé časti boli natočené narýchlo (myslím na pasáže, keď hrdinka potuluje po mestách). Aj napriek týmto nezrovnalostiam, film neurobil hanbu románu, drží sa toho čo sa tam nachádza, dokonca sú prebraté aj niektoré dialógy, ale chýba súdržnosť a tretí zapisovateľ Mišo, ktorý to osladil svojským humorom a vlastným pohľadom na skutočnosti, ktoré podávajú jeho rodičia, akoby pravdivé...(22.12.2009)

Středoevropské kinematografie v současné době silně tíhnou k zlatým časům habsburského mocnářství či meziválečných "idylek". Jistě, tahle doba má cosi do sebe. Včetně historických, a přece nám blízkých událostí i reálií. K takovým filmům pak neodmyslitelně patří nejzamotanější milostné příběhy a snaha o jakýsi, filmem prostupující nádech erotičnosti či pikanterie. To, co nám tady ale nabídli Maďaři, je zoufale slabým odvarem všeho výše řečeného. Místo pikanterie syrová trapnost a místo děje pitomá umělost. A navíc, herecky se neztrapnilo snad jen pár slovenských hostů.(01.04.2005)

Za největší klad snímku považuji nezpochybnitelné půvaby hlavní hrdinky, za největší mínus to, že nám z nich přes četné přísliby mnoho neodhalila. :-))(23.07.2007)

Křišťálový glóbus - výběr(11.05.2007)