Parthenope (2024)

Na jednej strane, to že sa Sorrentino pokúsil rozšíriť svoju paletu, je chvályhodné; na druhej strane, keď vidím tento katastrofálny výsledok, musím povedať, že nie je hanba, keď režisér ostane pri tom, čo vie najlepšie: mužský protagonista (zvyčajne stvárnený Tonim Servillom). V predchádzajúcich Sorrentinových filmoch boli náznaky toho, že možno nie je práve najlepší scenárista. Najmä v jeho anglicky hovoriacich filmoch sa vyskytujú strojené, pseudo-poetické dialógy, ktoré sú síce v Sorrentinovej hlave možno hlboké a ambiciózne, výsledok je však nekonečný rad prázdnych, neznesiteľných klišé, ktoré vyvolávajú reflux. Nikdy som si tento problém neuvedomoval tak jasne ako tu – hoci nehovorím po taliansky, scenár je proste otrasný. Sorrentino štýlovo od filmuLorolen prešľapuje na mieste, je v svojej komfortnej zóne a nenastáva žiadny posun: rovnaké rámovanie záberov, pohyby kamery, farebná korekcia, strih, určité tiky. Žiadna reinvencia, vyzerá to ako keby Sorrentino odThe Young Popepracoval na autopilote (The New PopeaLa Graziasom ešte nevidel). Kvalita filmov ide tiež dole vodou. Zatiaľ čo sa snaží o niečo nové s hlavnou postavou, jeho estetika klesá na úroveň sebaparódie. Sú tu pekné zábery, keďže lokácie sú príjemné na pohľad, ale toto je len gýčovitá prehliadka rôznych Sorrentinových obsesií, ktoré sú pospájané do niečoho čo pôsobí ako mučivo dlhá reklama na parfum. Základná premisa je absurdná. Máme krásnu ženu, ktorá je tak krásna, že všetci po nej pokukujú a chcú s ňou mať sex, samozrejme je aj veľmi múdra, wow, pozrite sa na ňu! Nedá sa poprieť, že hlavná herečka je krásna; bohužiaľ nie dosť na to, aby bola táto premisa uveriteľná, a film sa pomerne rýchlo stáva smiešnym, aj vďaka vážnosti, s ktorou Sorrentino pristupuje k tejto látke. Hoci je pekná, herecky má čo zlepšovať, jej výkon je umelý v tom najhoršom možnom zmysle, čím vytvára ďalšiu bariéru medzi divákom a už tak odťažitou postavou. Nepomáha ani scenár, ktorý ju vykresľuje ako otravnú a neznesiteľnú bytosť. Sorrentino z pre mňa nepochopiteľného dôvodu preskakuje niektoré dôležité emocionálne momenty, a miesto toho vkladá ďalšie izolované scénky. Scénky, ktoré zvyčajne obsahujú veci, ktoré sme už videli v jeho iných filmoch. Sú tu asi 2-3 dobré scény, zvyšok je hrozný. Zle koncipované a ešte horšie zrealizované. Vlastne ma prekvapuje, že tu má celkom vysoké hodnotenie. Ak by mi niekto povedal, že to bol scenár napísaný umelou inteligenciou s úlohou vytvoriť paródiu na Sorrentinov film, uveril by som mu.

NaParthenopesom žral úplne všetko! Obrazy a kameru, hercov a ich výkony. Horúce slnko a rozpálené pláže, nádherné kozy Parthenope, ktoré skrývala , postavy  s ich charaktermi, ktoré boli úžasne napísané. Muziku a celý príbeh i so smutným finále ako i so smutnou dušou Gary Oldmanovho spisovateľa. Pre mňa je Parthenope absolútne geniálny film a ja dúfam, že Celeste Dalla Porta čoskoro zažiari i v iných snímkach pretože s jej charizmou môže topiť balvany!

Vidět Neapol a zemřít, říká se. Vidět Neapolitánku, a zemřít, míní Sorrentino. Parthenope byla siréna, která skoncovala se životem zhrzena poté, co se jí nepovedlo svést Odyssea. Na místě, kde moře podle mýtů vyvrhlo její tělo, bylo postaveno město stejného jména, z něhož posléze vyrostla Neapol. Pro Paola Sorrentina, neapolského rodáka, slouží Parthenope jako dvojí symbol. Jednak města samotného, jednak jako ironický twist na zmíněný mytický příběh. Protože to poslední, s čím by měla jeho Parthenope problém, je někoho svést. Tvrdě odmítám klišé o autorovi, které je za zenitem, neboť Sorrentinův minulý kus, Boží ruka, patří spolu s papežským diptychem k tomu vůbec nejlepšímu, co kdy natočil. Neapol je klíčová i v novém snímku, jen ji Sorrentino oslavuje daleko metaforičtěji. Parthenope má jisté mytické kvality. Je to žena, která by sloužila za inspiraci bardům. A ten odstup udržuje i Sorrentino, který Parthenope snímá spíše jako objekt uctívání než ženu z masa a krve. Celeste se vlastně nikdy neobjeví svlečená. Zůstává nedostupná. Divák kolem ní krouží podobně jako zamilovaný chlapec, kterému je zapovězeno vstoupit na lůžko, okolo její versailleské postele. Jako je to u Sorrentina obvyklé, opojno střídá banalita. Postavy nejsou plně prokresleny, fungují jako ideje. Parthenope pro vás bude pravděpodobně snesitelná podle toho, jak moc se ztotožňujete s výrokem Oscara Wildea, že „krása nepotřebuje vysvětlení.“ Pro mě je tento fikční svět hluboce mytologizované Neapole, města, pro něž mám zvláštní slabost, dostatečně silná. Parthenope je jako oltář s relikvií – symbolická, zatěžkaná, povrchní. V něčem impozantní, v něčem magická. Občas absurdní. Ale podobně jako při zázraku svatého Januaria, krev snímku zkapalní a proudí. Paolo Sorrentino maluje své neapolské plátno v přepjatých barvách, s velkou hloubkou pole, dvojrozměrným postavami, střídaje nádheru s banalitou. Neukojená italská skopofilie.Více vrecenzina MovieZone.

Príbeh:Film sleduje mladú ženu, ktorá sa stáva živým symbolom Neapola – jeho krásy, rozporov, zmyselnosti aj melanchólie. Jej život plynie v epizódach, vzťahoch a stretnutiach, ktoré ju formujú viac pocitovo než dejovo. Príbeh nie je klasicky kauzálny, skôr sa rozvíja ako spomienka alebo báseň.Herecké obsadenie:Ústrednú postavu stvárňuje Celeste Dalla Porta, ktorá je absolútne presvedčivá ako fyzické aj emocionálne stelesnenie krásy, túžby a tajomstva. Nepôsobí len ako herečka, ale ako prítomnosť – kamera ju miluje a ona jej to vracia prirodzenosťou.Prevedenie:Réžia Paolo Sorrentino je opäť výrazne autorská, vizuálne opulentná a zmyslová. Scenár pracuje s obrazmi, dialógmi aj tichom a nesnaží sa diváka viesť za ruku. Film má jasný rytmus – keď hrozí nuda, príde dravá, šteklivá alebo emocionálne silná scéna, ktorá znovu priťahuje pozornosť. Hudba a kamera vytvárajú neustály dialóg medzi telom, mestom a pamäťou.Pocity:Je to nádherná poklona Neapolu a kráse, ktorá je tu zosobnená v Parthenope samotnej. Tento štýl filmárčiny nemusí sadnúť každému, ale mňa si úplne získal. Film má drive, vie byť provokatívny, zmyselný aj zamyslený a presne vie, kedy pritlačiť. Veľa sa tu hovorí slovami, ale rovnako veľa obrazom – a oboje funguje.Pridaná hodnota:Žena, mesto a krása splývajú do jedného filmu, ktorý zvádza rovnako očami aj myšlienkami 🌊✨87%

Stává se mi to jen velmi zřídka, ale jsou to úžasné okamžiky. Moment, kdy si pustíte film a s otevřenou pusou koukáte na vizuální nádheru podkreslenou překrásnou hudbou, kdy zjistíte, že meditujete, aniž byste meditovat zamýšleli. Jeden úchvatný obraz střídá druhý, vše je ohraničeno blankytnou modří Středozemního moře a vaše duše je přitom vyživována čistou krásou. Celý tenhle Sorrentínův snímek je o kráse, zejména té ženské, a ta z díla přímo pryští. Krása ženy přirozeně otevírá dveře, ale zároveň může být použita k manipulaci a získání chtěného. Kde je ona hranice mezi přirozeností a manipulací? Parthenope tuto hranici hledá a přitom říká: "nevím nic, ale všechno se mi líbí!