Odpolední osidla (1943)

Táto vecička zreje u diváka s každým ďalším pozretím. Pri prvom sledovaní som si všimol, že dáma sa pred zaspatím nejako zmyselne hladí a potom to isté na ňu skúša muž, ktorý sa akoby epizódne objaví v tom celom. Taktiež dáma je v určitých záberoch jasne braná bez prádla a tiež to má niečo vypovedať. Pri druhom zhliadnutí mi začalo vŕtať v hlave poschodie vs prízemie (teda podvedomie/sen vs vedomie), tajná dáma so zrkadlom miesto tváre, ktorú nie a nie dobehnúť, a potom scéna, v ktorej sa zreteľne muž pozerá do zrkadla a my ako diváci vidíme jeho odraz. Po zasiahnutí nožom sa mužská tvár mení na zrkadlo, to skrátka musí mať súvis s tajnou dámou. Toto dielo je tajnička a chce nám čo to vypovedať o žene ako takej, o jej vnútre, o tom s čím bojuje v mužskom svete, dá sa to skvele chápať v kontexte doby a zvlášť vo filmovom priemysle. Mierim na to, že veruže v 40.rokoch bolo režisérok ako šafránu. Na prvú ma napadá akurát Leni Riefenstahl, známa Nemčúrka z dôb 2. svetovej vojny, ktorá točila propagandistické snímky. Späť k dielu - režisérka využíva filmový jazyk, aby objasnila ako sa dáma túži zmeniť či premeniť v mužskom svete, ako o tom sníva a ako sa jej to nedarí, avšak po mnohých pokusoch objaví svoje skutočné ja a nebojí sa byť i aktívnou (hodený nôž do tváre muža). Skvele využíva strih, v tej dobe tzv. skokový, ktorým znázorňuje ako sa prediera hlbšie do svojho podvedomia. Robí tak skrz schodisko, ktorým symbolizuje stúpanie nahor, do vyšších poschodí jej psychiky. Kľúč je povestný, ako ho protagonistka postupne vypľúva a užíva, tak tým myslím chce povedať, že odomyká potenciál, otvára svoje trináste komnaty a získava sebavedomie. Šokujúco pôsobí záver kedy vidíme jej smrť. Chcem sa zmieriť s tým, že sa jedná o metaforu, kde smrť znamená vzkriesenie vedomia. Ale čital som aj iné výklady snímky. Aj to svedčí o viacerých kľúčoch pri odomykaní pochopenia jej obsahu. A to je známka kvality a nadčasovosti.

Slabina je ten klíč, jinak vynikající! Alexander Hackenschmied byl bezpochyby geniální. Prý režie Maya Deren, to určitě. Prý Lynch, haha. Zdejší zmatené dětičky evidentně o jiného artového filmaře v životě nezakoply, tak budou lynchovat do haleluja. Potřebovalo by to tady všechno trochu proškolit. (Hodnocena verze bez hudby, zato s dodanými zvuky, která je imho působivější.)

13.000 hodnotenie na čsfd som sa rozhodil priradiť filmu, ktorý je označovaný ako najlepší krátkometrážny film všetkých čias. Surrealistický snímok, ktorý v roku 1943 určite predbehol svoju dobu skvelou kamerou a hudbou určite možno označiť ako nadčasový však z môjho pohľadu neprekonal Dalího Andaluzského psa a pravdu povediac našiel by som ešte mnoho lepších kraťasov. V každom prípade pre filmových labužníkov a nádejných filmárov či režisérov by mal byť tento film povinnosť.

[4,5*]     Je až pozoruhodné, aké uhrančivé surrealistické dielo sa týmto manželom podarilo stvoriť za pomoci jednej kamerky. "Meshes of the Afternoon" predstavujú stále sa meniaci snový svet, ktorý sa prelína s realitou. Prúdom intenzívnych snových výjavov sa podarí vytvoriť až atmosféru hrôzy, výjavy sú čoraz zlovestnejšie, až napokon prídu sny, ktoré dokážu zabíjať. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Přestože nemám avantgardní/surrealistické umělecké hnutí zrovna v lásce (můj vkus je více měšťácký), musím se přiznat, že tohle se mi překvapivě líbilo. Ač je to patřičně surrealisticky podivné, tak se mi z toho nezvedá žaludek jako z Dalího obrazů, a dokonce dokáži ocenit poetiku tohoto filmečku. Což ale u dalšíhoexperimentuMayi Deren nestačilo. Zhlédnuto díky dokumentuLos Angeles Plays Itselfkde byl film zmíněn.