Obyčejní lidé (1980)

“Neobdivuj lidi přespříliš, někdy by tě mohli zklamat”. Film, který je emočně a psychologicky tak vyspělý, až bude spoustě diváků nejspíš připadat úplně odtažitý. Výborní herci, výborný scénář, na debut nebývale vyzrálá režie (ale můj oblíbený Redfordje jinde). Ani bychObyčejné lidineřadil do 80. let, spíš jde o poslední záchvěv realistických sedmdesátkových dramat předtím, než dekádu ovládly úplně jiné typy filmu. Významný vliv Redfordova debutu je ale vidět v přístupnějšíAmerické kráse,Dobrém Willu Huntingovinebo první polovině kariéry M. Night Shyamalana (mínus UFO, víly a duchové).

Robert Redfordvo svojom režisérskom debute z roku 1980 berie diváka na "cestu do hlubin študákovy duše", v  ktorej dospievajúci Conrad (Timothy Hutton) ťažko znáša každodenné bytie, pričom sa naprieč dvojhodinovou minutážou postupne odhaľujú jednotlivé skutočnosti, prečo tomu tak je. Vo svojej podstate stojí príbeh Redfordovho diela na práci s psychológiou zameranou na postavy - najmä Conrada a jeho rodičov (Donald SutherlandaMary Tyler Moore). A hoci je tento príbehový aspekt zvládnutý a zvlášť mu nemožno čo vyčítať, príbeh ako taký, respektíve celá snímka, bohužiaľ, dopláca na absenciu dynamiky. Všetko, čo sa vo filme deje, sa vlečie, nemá tempo. To sa následne podpisuje aj pod chýbajúcu údernosť a celkovo slabú atmosféru, pri ktorej divák takmer stráca záujem o to, čomu sa snímka vlastne venuje. A to je v konečnom dôsledku škoda, pretože námet nie je zlý a herecké obsadenie už vôbec nie. Pomerne výrazné herecké tváre sú najdominantnejším a súčasne najlepším prvkom diela. Svojimi výkonmi dokážu udržať akú-takú úroveň snímky, brániac tomu, aby klesla ešte nižšie.Ordinary Peoplesú nielen slabým filmom, ale najmä diváckym sklamaním. Od počinu, ktorý získal štyroch Oscarov by človek predsa len očakával čosi viac, než čo film Roberta Redforda v skutočnosti ponúka. V porovnaní s inými snímkami, ktoré sa venujú podobným témam, výrazne kvalitatívne zaostáva, a to predovšetkým pre spomenuté pomalé tempo a celkovú nevýraznosť. Plusom je herecké obsadenie, to však celý film, bohužiaľ, nerobí.

Film mě nechal s rozporuplnými dojmy. Na jednu stranu je tu citlivé zpracování běžných lidských dramat a vztahových problémů, které mohou působit autenticky. Na druhou stranu děj často sklouzává k monotónnosti a nemá dostatečně silné momenty, které by mě dokázaly vyloženě držet zaujatého. Některé pasáže filmu byly příliš natahované a nedokázaly mě vtáhnout do děje, což samozřejmě vedlo k tomu, že jsem se místy nudil. Film má ale dobrý základ v poctivě zobrazeném lidském životě. Celkově je Obyčejní lidé solidní pokus o realistické drama, ale postrádá výraznější jiskru.

Režijný debut Roberta Redforda je vlastnevery American. A tak je to správne. Dívame sa predsa na obyčajných ľudí, na jednu z bežných amerických domácností s príjazdovou cestou, dvomi Oldsmobilmi, popoludňajším golfom a postojomeverything's all right, really. Toto prostredie je domovom pre stredoškoláka Conrada a je taktiež ilúziou, ktorou sa otupuje jeho matka v boji za svoju "normálnosť" a udržanie si sociálneho statusu. Redfordov film nesleduje len rozvrat jednej rodiny. Je aj kritickým pohľadom na svet, v ktorom je ľudskosť blokovaná "bezpečím" povrchnosti, pokrytectva a prázdnych dialógov. Je to svet, v ktorom ľudia viac dajú na myšlienky iných, ako na svoje vlastné. Emócie neexistujú, len sociálny status. S týmto a aj s pocitom viny sa musí vyrovnávať mladý Conrad, ktorý si hneď na prvom sedení vypýta od psychiatra sedatíva (očividná snaha otupiť svoju vlastnú individualitu, ktorá sa začala drať na povrch a ktorá nie je pre svet jeho matky ani vhodná a ani atraktívna) – možno preto si idealizuje svoj pobyt v nemocnici, bolo to odlišné prostredie, v ktorom svoje emócie nemusel skrývať. Čo ma zaujalo, bol spôsob, akým Redford komponuje niektoré zábery. Scéna Conradovho rozhovoru s telocvikárom, kedy kamera zaberá sediaceho učiteľa od chrbta, by teoreticky mala stojaceho Conrada v zábere ukázať ako tú fyzicky mohutnejšiu postavu. No Conradova posturika jasne ukazuje jeho neistotu, a preto, aj keď sa síce pozerá na trénera zvrchu, je pred ním vlastne oveľa menší. Podobná scéna je použitá aj pri snímaní jedného z psychoanalytických sedení. Tentokrát je však od chrbta zaberaný sediaci psychiater a Conrad je v zábere taktiež sediaci – Redford nielenže vizuálne naznačuje pokrok, ktorý prináša terapia, ale pomocou kamery podotýka aj to, že Conrad a doktor Berger sú si vlastne rovní. Posledným príkladom je scéna, v ktorej Conrad oznámi rodičom, že chodí na terapiu. Conrad a jeho otec sú v zábere od chrbta sediaci za jedálenským stolom (blízkosť fyzická aj emočná) a medzi nimi sa v zábere nachádza matka stojaca v kuchyni (iná miestnosť, iná póza – Beth je emočne vzdialená nielen svojmu synovi, ale aj svojmu manželovi, jedná sa o scénu, ktorá vlastne naznačuje rozuzlenie zápletky na konci). Hudobne ma zaujal fakt, že si Redford ako leitmotív vybralKánon v D durJohanna Pachelbela, jednu z najznámejších melódií hudby obdobia baroka. Na začiatku filmu sa však skladba objavuje v nie príliš tradičnej inštrumentácií pre klavír a spevácky zbor. Najprv je melódia hraná iba pravou rukou, neskôr sa pripája ľavá. Následne hrá klavír akordický doprovod a kánon zaznieva vo forme vokalízy, ktorá sa neskôr zmení na pieseň s náboženským textom. V závere filmu je už použitá pôvodná inštrumentácia. PachelbelovKánonbol pravdepodobne vybratý ako leitmotív filmu pre pokojný a pastorálny charakter melódie, ktorý je v ostrom kontraste s tematikou filmu. A možno symbolizuje aj samotného Conrada, ktorý si so svojimi problémami najskôr pripadal sám a neskôr nachádzal pomoc i pochopenie u ostatných (zjednodušene povedané, je princíp kánonu založený na spievaní/hraní rovnakej melódie niekoľkými hlasmi/nástrojmi, ktoré nastupujú postupne za sebou s určitým oneskorením).

Prvoplánovité, šablonovité, z matky stereotypně chladná hyena, ale její motivy a psychologii nikdo neřeší. Negativní recenze z dobového tisku byly dost přesné. Přelomové na tu dobu je vykreslení posttraumatické stresové poruchy. Ovšem řešení situace a vykoupení šup, šup a všechno bude zas fajn je opět naivní.