Nezlob (2015)

První polovina snímku prostoupená halucinacemi, živená amfetaminem a černým humorem, který jako by vypadl z knih kronikáře britské lúzy Irvina Welshe, je o poznání lepší než druhá, která poněkud zvážní, hraje na city a moralizuje. Na druhou stranu je ale i působivou ukázkou sociálních problémů italského jihu. Ústřední dvojka je vybraná výborně a chemie mezi postavami funguje na jedničku. Ani v komediální, ani ve vážnější rovině ale nezazní žádné falešné tóny. Čtyři hvězdičky dávám s čistým svědomím. Často mívám pocit nadhodnocenosti, u tohohle titulu mám naopak dojem, že si zaslouží lepší hodnocení. Celkový dojem: 80 %.

Jeden si v určitom veku dokáže zrátať, koľko je jedna plus jedna, zatiaľ čo druhý nie. Problém je v tom, že ak vám už aj súvislosti s preberaním životnej zodpovednosti začnú pomaly či rýchlejšie dochádzať, vaše okolie k tomu nemá pochopenie. Teda okrem nejakých tých chápavejších žien. Nebuď zlý ukazuje neprikrášlené Taliansko ako kedysi velikáni svetového filmu počnúc neorealizmom, len v rámci festivalovkovej nadprodukcie tento film asi nijako zvlášť zo solídneho priemeru nevybočuje. Čo zase nie je tak úplne málo...

Veľmi príjemná feelingovka zo starej školy, ktorú akoby pretransformoval duch éry mafioso pretkaný životom dospievajúcich a ťažko skúšaných kamarátov zo špinavého bloku. Takto nejak vyzerá Taliansko za okrajom bežného záujmu, ale škodí mu nosne rozporcovaná látka, ktorá bola rozobratá v akomkoľvek nezávislom talianskom filme, a ktoré (tie úspešnejšie) boli schopné výrazne prehovoriť na festivalových súťažiach.

Špinavé, svojím spôsobom až depresívne prostredie (chudobné, robotnícke periférie Ostie, rímskeho predmestia); relatívne kľudná atmosféra, kde absolútne nič nepôsobí rušivo; vysoká autentickosť bez zbytočného prikrášľovania či vyumelkovaného hrania na city; takmer až do nosa udierajúca, citeľne prítomná pachuť oných zbesilých, šialených rokov deväťdesiatych - kedy nebolo k dispozícii nič, a zároveň bolo možné všetko; podmanivé herecké výkony (Alessandro Borghi aj Luca Marinelli boli priam fantastickí, pričom prvý menovaný ma svojím značne vyčnievajúcim výkonom nadchol už v SollimovejSuburre, a teda verím, že s ním ani tentoraz nemám dočinenia naposledy); nuž a v neposlednom rade veľmi sympatický príbeh priateľstva dvoch absolútnych protikladov. Jednou vetou fantastická bodka za kariérou dokumentaristu Claudia Caligariho, ktorý sa tejto tématike venoval podstatnú časť života (aké príznačné, že odišiel len krátko po dokončení strihu tejto snímky). Odporúčam každému, kto má rád daný žáner a vyhovujú mu menšie, nezávislé filmové projekty, ktoré možno nemajú tak ohurujúci rozpočet a nedisponujú všetkými dostupnými vymoženosťami od výmyslu sveta, no obsahovo sú o to dôveryhodnejšie a výsledným dojmom i silnejšie a hodnotnejšie. Jediná jedna vec, ktorú by som vytkol (a kvôli ktorej som sa rozhodol nepridať i poslednú, piatu hviezdičku) je, že sa možno mohli vyvarovať (respektíve vyriešiť nejak lepšie) pomerne rapídnym časovým skokom v príbehu, kde nie úplne vždy bolo presne a dostatočne objasnené, akým spôsobom sa k niektorým i podstatným životným zmenám a zásadným momentom dané postavy dopracovali, aké boli ich motívy atď. Ale inak je to vyložene klenot.85%

Když se u nás v devadesátých letech otevřely hranice, rozjela se naplno tvůrčí svoboda se vším všudy. Lidi měli pocit, že si můžou dovolit co chtějí, Orlíci v čele zpívali o čem chtěli a doteď na tu dobu každej s láskou vzpomíná. No a na periferii Říma jménem Ostie to bylo hodně podobný. Lidi se nekonečně bavili, dělali si co se jim zlíbilo a měli pocit, že jim patří svět. Jenže ona to tak úplně pravda nebyla a režisér Claudio Caligari se před svojí smrtí rozhodl z této doby vyzpovídat, což udělal hodně dobře, protože ukázal svět, který se neřadí mezi ten vysněný. Spíš naopak. Ukázal drsnou, krutou, uřvanou a ukecanou Itálii se vším všudy.