Los ojos azules de la muñeca rota (1973)

Španielske giallo, ktoré nenudí, ale ktoré s nástupom vrážd prestáva dávať dôraz na logiku a smaží sa vo vlastných konštrukciach. Zápletka nie je zlá, celý ten úvod tiež, ale akonáhle dôjde na vraždu, stáva sa z toho hon na tajomného vraha, ktorým je na konci zakaždým niekto iný. Milovníkov gore poteší pár kúskov - oči, červy, usmrtenie prasaťa. Mňa však nemilo dostali také nelogickosti ako napríklad keď podozrivý hl. hrdina (obsadený divným týpkom) začne utekať pred policajtami, hoci nie je vrah, a dokonca sa dostáva s nimi do prestrelky, ako aj to, keď je ženskému vrahovi do tela vrazený kôl a ozve sa mužské chrčanie, len aby divák hneď neodhalil vraha. Inak na giallo minimum nahotiniek a slabšia atmosféra. V žiadnom prípade sa nejedná o horor, ako je to uvedené v žánroch.

Ďalší diamant z Naschyho pokladnice. Jasné, hudba občas pôsobí ako z iného, komediálneho filmu, záver trochu unáhlený, ale inak som si film ako fanúšik gialla alebo eurohororu užíval. Prostredie správne gotické, Naschy je opäť obklopený krásnymi ženami, nájdu sa slepé stopy, vodítka sú správne zamotané. Španieli v gore v gialle prebehli i talianov, motív melódie je fantastický, záver taktiež, až na spomínanú uponáhľanosť. Pomalý sa mi nezdal ani trochu, skôr naopak. Fanúšikovia eurohororu sa musia cítiť ako doma. Ja určite.

Zlaté desaťročie pre giallo žalo úspechy nielen v Taliansku, ale aj v ostatných kútoch sveta. Jacinto Molina ako Paul Naschy si vždy, ak mal tú možnosť, vedel vybrať krásne ženy, ktoré by presne zapadali do jeho scenára napísaného krvou s jemným nádychom vzrušenia a erotiky. Hlavnej úlohy ako aj objektu mocného štvanca trpiaceho za svoju násilnú minulosť sa zhostil práve on, môjho srdca šampión Naschy (Gilles). Jeho túlavé topánky túžiace po novom svete a myseľ zmietajúca sa v útrapách sa spoja a zavedú ho do malého mestečka niekde pri francúzskych hraniciach aby zabudol kto bol a začal odznova. Náhoda, osud alebo naplánovaná vypočítavosť si vybrala v jednu pokojnú noc Gillesa za nového správcu na panstve troch krásnych sestier túžiacich po opatere sídla, duše a tela. Vražedné tempo podporované francúzskym soundtrackom „Frère Jacques“ sa razom začína stupňovať. ### PS – okrem tradičných krvavých gore-teskných záberov mierneho až umeleckého charakteru, sa vo filme objaví aj reálna porážka prasaťa, čo môže byť pre niektorých mestských divákov prekvapenie.

Rok 1973 bol pre Nashyho nesmierne plodný, a okrem klasických hororov si strihol aj jedno klasické giallo. Oproti inému, slabšiemu giallu s Nashym (Dragonfly for Each Corpse) ma zaujal dosť rozdielny vizuál ktorý v talianskych giallach neuvidíte, osamotená vila vysoko na skale, vyprahlá a skalnatá typická španielska krajina a dom plný žien, do ktorého prichádza tajomný cudzinec s pochybnou minulosťou. Je jasné, že keď príde k osamelým ženám ( trom sestrám) taký statný muž ako Paul Naschy milostné zápletky nenechajú na seba dlho čakať. Osobne ma úplne prvá štvrtina filmu moc nebavila, Nashymu lezú do postele jedna sestra za druhou, vrtel som sa na stoličke a stále som čakal na prvú vraždu. Ale keď prišla, ostané rýchlo pribúdali, a film zrazu nabral tempo, aj atmosféru. Spočiatku som uvažoval aj nad dvoma bodmi, aké udelil odborník na tiento žáner užívaťel giallo, ale zápletka sa začala poriadne zamotávať, atmosférické scény pribúdali ( vražda na cintoríne, príchod podozrivého Naschyho počas búrky k invalidnej sestre) a ja som bol tak mimo, že som prehliadol pomerne jasné indície vedúce k vrahovi. V tomto sa tvorcovia scenára postavili dobre, žiadne nelogičnosti, všetko malo hlavu a patu, na zamlženie pointy požili férové finty a triky. Nadpriemerné giallo, ktoré si možno zaslúžilo okolo troch bodov, však ešte zdvihla úplne záverečná scéna. Tá bol fakt výborná, a aj keď som už vtedy vedel, že čo za tajomstvo sa skrýva v tej obrovskej bielej miestnosti, bol som záverom nadšený.

První polovina mysteriózně erotický film, až druhá giallo s vraždami.(50%)