Křehká identita (2012)

Od Zuzany Piussi som už videl Od Fica do Fica aj Ukradnutý štát. Dnes, v rámci demokratického hlasovania sa v tanečnej sále hotela vo Svite premietalo toto dielko. Na jej dokumentoch sa mi vždy páčili pohľady do reality a to, že dáva priestor tomu, s čím sama nemusí súhlasiť. Skúma, pozoruje, pýta sa. Tak to má byť. Považujem sa za národne cítiacieho, povedzme, že kresťana s úctou k rodnej viere. Alebo ma nazvite progresívnym liberálom, každá nálepka má svoj (ne)zmysel. V Krehkej identite sme videli rôznorodú zmesku ľudí. Od Matičiarov cez historikov po mestské zastupiteľstvo, holohlavcov, odhaľovanie sochy Svätopluka, Stanislava Pánisa, a aspoň jedného chlapíka, ktorého som mal česť stretnúť osobne - Mira Vranského s jeho gitarkou. A rôzne typy veriacich, grácie putujúce Európou za slovenskými koreňmi, počujúce hlasy, asi Boha.. Klir, klír, čisté! Nezabudnuteľná scéna v aute, tú som už určite v dávnom čase videl, aj keď neviem, či s ňou aj celý film alebo nie. Jednoducho, je sa na čo pozerať, klobúk dole pred množstvom autentického dokumentárneho materiálu. Napriek tomu, je to len pár postáv, historické otázky sú len načrtnuté (iste, rozlúsknuť ich by bolo ďaleko nad čas), národné hnutie ľudí s láskou k svojej vlasti a koreňom je oveľa košatejšie. Ale nič to, autorka odviedla prácu dobrú, aj keď časti z toho pôsobia naozaj bizarne s rečníckou otázkou, či môže ísť aj o úmyselné zosmiešňovanie aktérov a poťažmo celej národnej myšlienky. Avšak ukázala len realitu. Že aj takíto ľudia sú medzi nami. A je fajn, že dostali priestor.

Dokumentárne nahliadnutie režisérkyZuzany Piussipredovšetkým na povahu veľkej časti slovenského národa. Národa, ktorý o sebe rád hovorí, že je holubičí, pohostinný, kresťanský, ale pri každej možnej príležitosti útočí na všetko, čo je iné, a všetkých, ktorí nezapadajú do jeho šablóny. Národa, ktorý si dejiny - či už nedávne alebo vzdialené - upravuje podľa seba tak, ako sa mu to hodí. Národa, ktorý sa neštíti velebiť klérofašistický vojnový štát a jeho predstaviteľov. Národa, ktorý pri hľadaní svojej chabej identity, produkuje charakterovo až desivé osobnosti, z ktorých len časť sa objavuje práve v tomto obsahovo hororovom počine. Dokument "dokonale" postačuje na to, aby adekvátne vykreslil, že prakticky všetko, čo je na Slovensku národné, je v skutočnosti podfarbené buď viac či menej skrytou nenávisťou voči iným (Rómovia, Maďari, LGBTI+, alebo komukoľvek inému, koho nenávidieť je akurát "trendy"), fašizmom alebo klérom. A "najlepšie" všetkým dohromady, pretože potom, ej bisťu, potom je to ech slovenské, jupí, muzika hraj! Ale vážne. Divákovi - zdravo zmýšľajúcemu a vzdelanému Slovákovi - sa pri sledovaní dokumentu režisérky Piussi musí robiť zle. Zle z toho, s kým žije v jednom štáte, zle z toho, že s ľuďmi, akí sa objavujú vo filme, vôbec zdieľa rovnakú štátnu príslušnosť. Po technickej stránke je dokumentárna snímka zvládnutá dobre a prakticky jej nemožno nič vytknúť.Krehká identitaje historickým materiálom, na ktorý sa dejiny o tisíc rokov pozrú a správne usúdia, že práve takáto veľká časť Slovákov bola. A nebude na tom ani kúsok nepravdy či historických fabulácií, ako sa to deje v dejinnom výklade, ktorý ponúkajú strašidelno-smutné figúrky v tomto prípade. A ešte jedno poďakovanie Zuzane Piussi za to, že vďaka tomuto dokumentu vzniklo jedno z najkultovejších lokálnych meme "Cesta za svätým Gorazdom".

Takže po 2,5 ročnej práci sa podarilo Zuzane Piussi ukončiť trilógiu dokumentov o Slovensku. Aká bola kvalita prvých dvoch nechávam na posúdenie každému osobne. Mňa nenadchol ani tretí diel Krehká identita. Neviem, čo to vlastne som pozeral. Miestami (cesta autom do Macedónska) som mal pocit, že sa pozerám na bláznov. Hľadanie identity Slováka po svete je myslím zbytočné. Veď veľmi ťažko ho nájdeme priamo na Slovensku a je smiešna naháňačka za jeho pôvodom. Takýchto, akože Slovákov, ktorých účinkujú v tomto dokumente a predstavujú svoj vlastný výklad histórie, oslavujú masových vrahov a popierajú holokaust, sa treba báť a nie ich velebiť. Niektoré účastníčky z tohto dokumentu sú predurčené k psychiatrickému vyšetreniu, respektíve k ústavnej psychiatrickej liečbe. Strach napĺňajúce vyjadrenia šéfa Matice Slovenskej ale aj Panisa už vôbec nepatria do filmu (velebenie Tisa, rasizmu, útoky extrémistov). Každý z nás niečo národovecké nosí v sebe a je úplne zbytočné dennodenne niekoho presviedčať o svojej identite.

Slovenskí národniari ako fanatická a do seba zahľadená sekta bez akéhokoľvek kontaktu s realitou. Bolestivé sledovať, keby som tento dokument videl ako cudzinec, v živote sem nepáchnem. K vyššiemu hodnoteniu mi ale chýba silnejšie autorské uchopenie, naznačenie postoja (aj keby len neverbálne, ako v novšej Cooltúre).

Zaujímavý dokument, ktorý stojí a padá na obmedzenej zručnosti a talente Zuzany Piussi. Na jednej strane je fascinujúce, že dokázala preniknúť do niektorých autentických častí slovenského nacionalizmu/ľudáctva. Napriek jej známej politickej profilácii si dokázala získať dôveru ľudí ako sú Pánis, Ďurica či Tkáč. Rovnako je sympatické, že s výnimkou psycho výletu do Albánska, sa nesnaží o lacný výsmech, ale skôr autenticky vykresľuje dané prostredie. Problémom je, že zachytila len jeden maličký výsek z celej problematiky, v žiadnom prípade nejde o dostatočne obsiahly dokument o téme a zďaleka nerozpráva o "identite slovácstva" ani len z pohľadu týchto neoľudákov, ale iba túto tému jemne nahryzla. Dokument vyžaduje veľkú dávku znalosti problematiky, pre človeka, ktorý nevie, kto je kto, môže vyvolať veľmi odlišné pocity. Preto nechápem tie anglické titulky (ktoré sú mizerne preložené). Každopádne je to určite zaujímavý dokument a vhodne využitá hodina života.