Jiná liga (2020)

Svojim zjavom, výstrednosťou a osobnosťou mi Marta dosť pripomínala preslávenúAméliu z Montmartru. Príbeh je v podstate jednoduchý a viacmenej priamočiary, a dáva do kontrastu "nenápadnú" Martu a populárneho "princa Krasoňa" Artura. Hoci to dejovo nebolo žiadne terno, tak ten štýl ma celkom bavil, a veľmi pomohol k tomu, že film bol napokon vcelku atraktívny a zaujímavý. Každopádne, k Marte som si sympatiu akosi nenašiel a takéto excentrické osobnosti fakt nemusím. Ale ako film to ušlo, fajn na 3*.

Hlavní hrdinka příběhu, kterou zde hraje Ludovica Francesconi má sice krk jak antilopa, ale zároveň má něco do sebe, že i když se s její rolí život nemazlil, pořád ve Vás vyvolává údiv a baví Vás na její peripetie koukat. Milé, úsměvné, místy takové až magické, ale zároveň ničím obzvlášť zvláštní. Pořád ale možná díky té italštině hodně milé…a i to se počítá.

Bolo to celkom svieze. Obvykle sa podobnym filmom rad vyhnem, no v tomto pripade som si tento film dokonca sam vypytal. Neviem ani preco, ale nieco ma k nemu potiahlo. Potesil ma pozitivny feeling filmu, aj ked miestami mi to prislo akesi prilis povrchne. Fakt si musela naplnit tie vrecka jeho osobnymi vecami? Miestami mi praveze on prisiel ako ten rozumnejsi. Mimochodom, tie dve lesby mi tam vynimocne nevadili. Hlavne ta baba bola sympaticka. Trochu ma prekvapil zaver, cakal som o cosi konkretnejsie rozuzlenie. Napriek par veciam, ktore sa mi nepacili nemam problem ist do 4*. Hlavne ocenujem, ze sa jednalo o plnohodnotnu komediu, z ktorej sa casom nestal brak tlaciaci na emocie.

Film zo mňa veru nevyžmýkal žiadne emócie a hlavné postavy by sa v reálnom živote nikdy nedali dokopy (hlavná hrdinka stalkuje svojho idola čo by bol pre mňa red flag byť na jeho mieste, vie o ňom všetko ale keď zistí, že žije v paláci je z toho prekvapená, naviac on vyzerá na 30 a ona na 12)...jediné, čo bolo na tomto filme milé a sympatické bola dvojica lesbička a gay

Tento film patrí do série filmov „umierajúcich tínedžerov, ktorí sa zamilujú“. Námet a teda ani celkové témy snímky nie sú ničím novým a pravdepodobne ani posledným. Isteže ide o variáciu - iná choroba, iné spúšťače kritického stavu/ pravidlá a pohľad „umierajúceho tínedžera“ na svet – avšak podobnosť zostáva. Diváci všeobecne milujú variácie a podobnosti preto ma neprekvapuje, že „neliezol na nervy“ už s omletým. Niekoľko vecí mi však príde vhodné nadhodiť: hlavná hrdina (neuveriteľne mi pripomína Améliu) ako aj LGBTQIA+ vdychujú naratívu celkovú sviežosť a to aj vďaka nie úplne nenápadnému vysmievaniu sa sériám filmov s podobnou tématikov. Medzi jeden z dôvodov prečo považujem tento film za príjemný je rozhodnutie talianských tvorcov neopúšťať rovinu komédie a prepnúť do programu žmýkania emócií. Na záver sa zmienim o pracovnom povolaní hlavnej hrdinky. Istým spôsobom to slúži len k dvom dobrým vtipom a môžeme to považovať za extrémne hlúpe. Čo mi však prišlo zaujímavé (a týmto skladám poklonu Ellie Riuz Rodriguezovej za dabing Ludovici Francesconi), že anglickej verzií bol tento vtip oveľa výraznejší a údernejší ako v originálnej verzií. (Odporúčam pozerať film v originálne a prepínať iba v prípade scén z potravín!)