Jak se vaří dějiny (2008)

„Štipka soli.“ Ja neviem. Nebavilo ma to a to som sa fakt tešil. Nepáčilo sa mi to, bolo to nezáživné. Vojna je zvrátené svinstvo a každý, kto si to nemyslí, je psychopat a mal by byť pre dobro normálnej spoločnosti doživotne zavretý v kobke. Mám rád filmy o varení, ale toto bolo skôr o vojne. O kulinárstvo sa to len obtrelo. Jedlá, možno s výnimkou kohúta na víne, absolútne priemerné, miestami až podpriemerné. Niektoré by som zjedol len ak by som mal veľmi veľký hlad a to spravidla spracem všetko okrem leča. Svedectvá z rôznych vojnových konfliktov mohli byť zaujímavé, ale jednotlivé vojnové konflikty k sebe príliš nepasujú a spovedaní sú nesympatickí (s výnimkou posledných dvoch chlapov). Režisér sa to snažil ozvláštniť WTF momentami, z nich niektoré vychádzajú a chápete, čo nimi chcel povedať (potápajúce sa rezne), ale inokedy je to proste len blbosť (veľmi hlúpe otázky, ktorými režisér – alebo kto – vstupuje do rozprávania spovedaného). Autentické porážky zvierat OK, detto absurdné recepty typu „šašlík pre 18.000 000 padnutých sovietskych vojakov“, ale to je strašne málo.

Film, ktorý svojim názvom ma prekvapil a očakával som od neho detaily z vojenského zásobovania, varenia, jedálnych lístkov a spôsoby dopravy stravy vo vojnových konfliktoch. Nakoniec som sa z toho filmu nedozvedel takmer nič. Ale videl som barbarov ruských kuchárov, ktorým niekto rozkradol proviant a tak museli zabíjať hovädzí dobytok aby uvarili šašlík pre svojich vojakov. Realita vo vojne bola trocha iná. Kultivovaný kuchár z Nemecka pečie chlieb údajne najlepší na svete, ale nakoniec aj tak vojnu prehrali. Nakoniec Sovietom pomohlo vojny vyhrať milión kusov blinčíkov od ruskej kuchárky. Maďari v 56 ponúkali rusom „osloboditeľom“ maďarské klobásky. Francúzi sa zase vyznamenali v Alžírsku v 58 roku a nepomohol im ani kohút na vine a Alžírsko sa osamostatnilo. Najhoršie obstáli kuchyne Juhoslávie, kde národnostná nenávisť ovplyvnila aj chorvátsku aj srbskú kuchyňu. Tak nakoniec si Chorváti jedli teľacinu a Srbi svoj paprikáš. Škoda tak som sa na tento film tešil.

Must see. V člověku není dobré a špatné, dokud to někdo nepojmenuje. Pojmenuje to, když to chce využít a s pomocí srdce a duše druhých "změnit svět". V prosté smysluplné činnosti a práci je nejhlubší krása. Lidská duše tu není od toho, aby byla dobrá. Je tu proto, aby byla. Baví-li vás dobro a krása, pěstujte je ve své duši. A jezte k tomu dobré jídlo.

Jednou jsem se zúčastnila večírku s přítomností mnoha cizinců a každý z nich měl připravit na ochutnávku nějaký pokrm, ať národní nebo jakýkoliv. Moc se mi to líbilo a bylo to poučné. Celý večer byl přátelský a příjemný. Po zjištění o vzniku tohoto filmu, jsem si ho sehnala a těšila se na něj. Vaří se tam ano, ale spíš mě ten dokument zklamal. Nejzajímavější mi přišlo vaření v ruině na hranici bývalých jugoslávských států, kde spolu vaří dvě ženy z bývalých nepřátelských národností a kolem sebe mají ještě podminované území. Další, co mě zaujalo, byly záběry lidí (ženy), co pekla pečivo pro německé (nacistické) vojáky.

Tento film ma úplne uniesol a prikoval k obrazovke. Celkovo som veľkým fanúšikom dokumentov, nemám problémy s artovým netradičným poňatím veci a celkovo som taký "militantný" typ a preto mi tento film sekol ako uliaty. Páčil sa mi netradičným poňatím rozprávania ľudí preživších rôzne ozbrojené konflikty, tým že mapoval rôzne konflikty Európy - neustrnul v nejakom ohraničenom priestore a období a podával názory ľudí z oboch strán konfliktu. Celkom som sa do postáv vžil, pretože mnohé svoje historky sprostredkovali celkom umne. Kuchárska línia bola síce len taká doplnková, ale najmä vďaka nej film vybočuje z rady dokumentov s vojnovou tématikou. Podľa mňa jeden z naj filmov zo slovenskej produkcie.