Iki-jigoku (2000)

Začať film smrťou psa je minimálne znepokojivé, vyhli sme sa však explicitnostiam. Znepokojenie, bizarnosti a explicitnosti sú kreatívne a v prológu naladia na ďalší dej. Prekvapia herci hrajúci dav za policajnou páskou po prvej vražde, ktorí vôbec nevyzerajú znepokojene, skôr sa smejú a samozrejme sa chcú za pásku dostať. Podmanivá hudba s pomalým pohybom fotografa naznačuje, že fotograf niečo vie. Hlavnému hrdinovi na vozíku blbnú zmysly a je to celkom umne zobrazené. Kamera mení svoj uhol pri zobrazení státia hlavných záporáčok pred domom tak, že vytvára magický dojem ich príchodu. Začínajú sa diať podivné veci, ktorých svedkom je len najmladší člen rodiny, vozíčkar Yasu. Ale ako to už v hororoch chodí, nikto mu neverí a zažíva také scény, pri ktorých je aj tikanie hodín desivé. Vysvetľovanie šéfovi je tiež zaujímavá scéna, vyvolá úsmev pri použití Chekhovs gunu, tentokrát fixky. Dominujú ale samozrejme desivé scény vnútri či vonku, keď sa práve nikto nepozerá. Dômyselné pohyby kamery vytvárajúce napätie a rozširujúce priestor, strih, ktorý zobrazuje výsledok pohybu medzi scénami, pričom samotný pohyb nevidíme, či minimálna mimika s vhodnými maskami vytvárajúca z herečiek netvory tiež významne tvoria tento horor. Šikana sa dotýka snáď všetkého, čo hlavný hrdina vozíčkar považoval za dobré či samozrejmé a divák len pozerá, s čím ďalším sa dá prísť. Postupne sa pátraním dostávame ku minulosti hlavných hrdinov a nakoniec je to ešte zvrátenejšie, ako by sa mohlo zdať. V závere vidíme variáciu na úplne iný horor, akoby sa dalo čakať, no nevadí, Japonci to dokázali zlepiť aj s touto legendou bez straty tempa. Pritom ešte poteší pohľad priamo očami hrdinu na šialeného Kena. Jediné, čo tento šialený rvavý zážitok brzdí, sú diery v scenári, nad ktorými sa však dá vďaka spomenutým kvalitám prižmúriť oko.

Hirohito Honda mal za postavu Yasu dostať nejaké ocenenie. Takýto afektovaný, prehnaný ( nechtiac ) komediálny výkon, sa v tomto žánri len tak nevidí. Jeho vypleštené okále a ústa vesmíru dokorán zaženú divákovi do tváre nie výraz hrôzy, ale smiechu. Film samotný nemožno označiť za kvalitný, násilie tu nieje zobrazované až tak explicitne ako niektorí tvrdia a pointa, s tou sa to nejako prehnalo ( alebo práve naopak? ). Uznanie (?) si zaslúži (?) aj hudba Koji Tabuchiho, ktorý zrejme udieral do svojho Ensoniq VXT-SD palicami.

Ja si niekedy píšem poznámky, aby som potom mohol napísať vierohodný komentár, lebo niekedy nestíham a tak na daný film by som zabudol. A začal som text takto: zobrať si dve fuchtle do domu, ktoré ani nevedia odpovedať na normálne otázky,podla mňa by to urobil len somár a tieto dve cundry ani dobre nevyzerali. Tak logika tu veľakrát nebola. Ďalej, bolo zaujímavé sledovať ako rodina verí viac cudzím ľudom, ako vlastnému bratovi. Naozaj ma iritovala totálne tupá forma. Potom prišla jedna scéna, ktorá mi to všetko vyjasnila a tak tu je môj pravý komentár: Vo finále mi to došlo, že to bola len hra režiséra a scenáristu a tých viacero nelogickostí vo filme , rázom pochovalo skoro dokonalo nepredvídateľné finále. Chcel som tomuto filmu dať odpad, ale po záverečných titulkoch som nadšený a tak 4* si určite zaslúži.

Hodně překvapivý film, tedy ne že bych z něho byl bůhvíjak odvařený, ale... prostě mě překvapil. Po slibném začátku (brouk a očičko) mě trochu znudil horrorově středoproudový střed, který navíc vyvrcholil abnormálně stupidním chováním postav (Jasuhito a Mami) při tortuře. Už jsem si vduchu sumíroval koment, ve kterém sepsuju scénáristu, ovšem tak libová fantasmagorie, jaká se rozehraje v závěru, mi vzala slova z úst. Povedená rodinka, která když se sejde, je rázem srandy kopec. Plesnivá baba se svou anorektickou vnučkou jsou hodně divné, ale tatík se starším synkem jsou už fakt mimo tabulky - japonci potvrdili pověst podivínských šílenců. Škoda jen toho vysvětlujícího realistického epilogu, já bych to býval nechal bez něho, ať má divák pořádně zamotanou šišku... Nejlepší moment: asi syrový oční dezert pro panímámu, mňam!

No to zas byla pitomost. Že prý slasher. Hihihi. Zpočátku to vypadalo spíše na psycho. V koncovce se autoři evidentně dostávali do úzkých a tak se rozhodli ty nesmysly, kterými nás nakrmili vysvětlit po svém. No budiž. Ke konci špatné osvětlení a střih, který mi lezl na nervy. Také stopáž byla zbytečně dlouhá. To že herci přehrávali, už jenom zazdilo prachbídný scénář. Navíc předpokládám, že byl nejmenovaný autor komentu jako dělo, když se na film díval (pokud tedy vůbec), protože je otec nepřijal, ale byly tam poslány jako jeho rodina. Tedy ty dvě babice. A že je to horor??? Hm, jak pro koho, více jsem se bál u Sněhurky. 201207270/0