Íá (2022)

Jeden z posledných žijúcich nestorov poľskej kinematografie -Jerzy Skolimowski- následne vytvoril naprosto vrcholné, umelecké dielo s metafyzickým rozmerom; akási poľská odpoveď na klasické spodobnenie v podobeBaltazára, kedy kľúčovú úlohu zohrával práve až takto osudom ťažko skúšanýsomárik, ktorý znovu stvárňoval titulného protagonistu:Íá, pričom tentoraz sa vydávalo na strastiplnú cestu z cirkusového Poľska až kamsi do [ne]predvídateľného Talianska, čiže sa tým pádom jednalo o určitú kombináciu hraného filmu & prírodopisného dokumentu, vrátane i zvieracej fauny, ako pridanou hodnotou extra naviac, ktorá postupným spôsobom doprevádzala i nášho skormúteného "hrdinu" naprieč nadchádzajúcimi udalosťami, na ktoré som nahliadal prostredníctvom vizuálnej perspektívy tohto zvieraťa, ktoré len neveriacky krútilo svojimi dlhými ušami nad krutosťou človeka, ako takého, čo v spoločnej línii vytváralo neuveriteľný zážitok so slzami na krajíčku; technický konsenzus nevynímajúc, to bola naprostá radosť, ako si kompozícia obrazu, strihová skladba, hudobná partitúra, alebo výprava s réžiou - vskutku krásne nažívali v zmysle vzájomného doplňovania sa, čo sa rozhodne úplne každý deň len tak nevidí, aby zviera zároveň predstavovalo i hlavnú úlohu s nadštandardným spracovaním v rámci celku; celková úroveň bola väčšinou nastavená mimoriadne vysoko, kedy ľudské postavy hrali iba druhé husle s tým dôvetkom, že bez ich priamej účasti, by sa tomutosomárikovivodilo určite oveľa lepšie...•Nadčasová záležitosť, stále platná aj v tejto úpadkovej, disharmonickej spoločnosti, a o to viac cennejšia, teda vážme si ju, pokiaľ vôbec ešte môžeme.

Narodeninová prskavka, postihnuté deti, žiarlivé pohľady na krásneho plnokrvníka, zastrelený vlk, Alpy, bitúnok... Tak presne to boli scény, za ktoré by sa toho Oskara každopádne oplatilo dať. Pomedzi to ale nepríjemné psychedelické predelové obrazy plné techniky a jedovatých farieb a svetiel. Scéna z talianskej aristokratickej domácnosti dosť od veci. Existenciálne sa ma to dotklo, nie že nie. Lenže ľudia majú ešte smutnejší osud ako tento oslík, v prvom rade preto, lebo si ho plne uvedomujú.

Nepopieram, že toto putovanie oslíka pôsobí rozhodne originálne - ale to je bohužiaľ len jedna z mála predností celého filmu. Aj keď musím uznať, že tá alegória moderného sveta vykresleného v rôznych častiach putovania malo niečo do seba. Ale ako celok ma to akosi nechytilo, a vzhľadom na nominácie na prestížne ceny som očakával niečo lepšie. Nuž, ale aspoň na tie 2* to bolo. Oslík, nech odpočíva v pokoji... IÁ!

Film Iá je desivý, hlboký a emocionálny. Je dokonalým dedičom Bressonovho filmu A čo ďalej Baltazár? Skolimowski ukazuje, že ľudstvô je rovnako schopné nenútenej brutality a bezcitnej ľahostajnosti ako kedykoľvek predtým. Iá zažije dlhú cestu z Poľska do Talianska. Cestou stretne najkrutejšie ľudské bytosti- lovcov zvierat, ktorí sa zaujímaju len o zber kožušín, chuligánsku skupinu pomstychtivých futbalových fanušikov. V jednom momente Iá len o vlások unikne tomu, aby sa z neho stala saláma. Je ťažke uveriť, že film režíroval 84- ročný režisér. Scenár k filmu napisal spolu so svojou manželkou Ewou Piaskowskou. Iá je rozhodne najlepším filmov o somárovi, aký tento rok uvidíme. Film je nominovaný aj na Oscara v kategorii Najlepší cudzojazyčný film.

Jako když pejsek s kočičkou pekli dort. Film o cestě roztomilého osla patrně toužil ukázat lidskou společnost z pohledu zvířete. Záměrně oslíka? Využívaného a zároveň opomíjeného….Ale nač ten balast, proč tolik šumu, musely tam být jakési minipříběhy okolo? A rudé záběry lesa a potoka, otáčení vzhůru nohama, malí robůtci - to už fakt bylo spíš směšné.