Hlasy ze záhrobí (1991)

Voci dal profondo/Hlasy ze záhrobíspolečně s filmem Le porte del silenzio/Dveře do tichajde o jeden z posledních Fulciho snímků. Oba rok 1991.  Dveře do ticha strašná nuda. Hlasy ze záhrobí jsou o malinko lepší ale taky žádná sláva. Příběh je strašně utahanej a hlavně nezáživnej. Z větší části jde spíš o krimi kde se Rosa snaží přijít na příčinu smrti jejího otce. Film samozřejmě nabídne i několik hororových motivů a scén kde se Fulci nezapře. Už to ale nemá takovou sílu jako v jeho starších kouscích. Když to shrnu tak jsem se filmem spíš protrápil než abych se u něj bavil. Tomu odpovídá i hodnocení. 2hvězdy

Předposlední film režiséra gore hororů Lucia Fulciho a jako by mu docházel dech. V jádru detektivního příběhu tu jen číší vyčpělost, tvůrčí zoufalství a nic co by zaujalo. Fulciho rukopis je tu sice stále znát, takže děj obsahuje notnou dávku erotiky a pro něj typických gore scén (byť jich tu, jak bývalo zvykem, zase tolik není), ale jelikož byl snímek natočen pro televizi, zřejmě vlivem rozpočtu a nádechu telenovely vše patřičné bylo naprosto ztraceno. Dějová šablona dnes už také spíše vyvolává předvídavost, ale to už je vlivem zubu času. A tak je snímek velice těžkopádný a jako celek prostě nezajímavý. Škoda. Samotný Lucio Fulci si tu i jednu roli střihl a všímavý divák si ho jistojistě všimne. Několikavteřinový štěk, jak to s oblibou dělal Alfred Hitchcock, to zase není.

V roku 1991, vo veku 64 rokov, ukončil taliansky režisér Lucio Fulci aktívnu režisérsku činnosť. V tomto roku natočil posledné dva filmy vo svojej bohatej kariere. Jedným z nich boli "Hlasy zo záhrobia". Je vidno, že už mu pomaly dochádzal dych, ale stále sa snažil držať svojich overených postupov. Povrchný scenár a biedne herecké výkony sú prebité enormnou dávkou nechutností - opakované sadistické ubodanie dieťaťa, zvracanie krvi, až moc detailná pitva, útok mŕtvol, hmyz v truhle, rozklad tela, krvavé volské oká... Popri tom sex, nahota, súlož a kozy. Plus bizarné snové scény podfarbené psychotickou syntetickou hudbou. Dôstojná Fulciho rozlúčka s jeho vernými divákmi v štýle surového krimi horroru. ***

Skôr krimi ako horor. Mladé dievča pátra po príčinách smrti otca, vykašliavajúceho v posledných chvíľach pred smrťou krv v dávkach, ktoré nezvládali riešiť ani sestričky v nemocnici, a tak mal neustále červený vankúš aj pyžamo. Nebol by to Fulci, aby príbeh neokorenil niekoľkými neodolateľne pôvabnými bizarnosťami. Spomeniem prelínanie obrazov nahých ženských prsníkov s následnými pohľadmi do vnútra hrobky. V nej prevaľujúce sa červy spracúvajú zahnívajúcu mŕtvolu. Nezabudlo sa ani na poctu: úvodnú scénu Buňuelovho Andalúzskeho psa pripomenú rozrezané volské/ľudské oči (Fulci obdobný hold majstrovi surrealizmu strihol aj v Rozparovačovi z New Yorku). Zaujímavý je i záver - aj keď sa podarí odhaliť vraha, ten ostáva nepotrestaný (ak ho nebudú mučiť výčitky svedomia) a majetný. No spokojná zostáva aj druhá strana: uvoľnený, oslobodzujúci a tým primerane hlasný rehot nad rodinnou hrobkou a súčasný pohoršený pohľad staršej návštevníčky cintorína završujú toto, pre väčšinu tunajších užívateľov slabšie, Fulciho dielo. Osobne ho považujem za ďalšiu z dlhej rady jeho svojráznych špecialít a: teším sa na ďalšiu!

Mysteriózna nuda v ktorej mŕtvy otecko vedie v snoch zo svojou dcérou blbé rozhovory a ona pátra kto ho zabil. Keď potom vinníka vypátra, príde za ním a povie "viem že si to urobil" a odíde - koniec. Fulci bol v podstate taký istý babrák ako Mattei. Matteiho filmy boli stupídne zábavné, Fulciho viac-menej len nudné s nejakými brutalitami ktoré mu priniesli slávu. Tento fim rozhodne nemá nič kvôli čomu by sa ho oplatilo pozerať, nezachránia ho ani červavé mŕtvoly slúžiace ako dekorácie.