Happyend (2024)

Čo sa spočiatku javilo ako celkom zaujímavý japonský filmový experiment, sa v konečnom dôsledku zmenilo na nesúrodú dejovú líniu na pozadí akejsi imaginárnej tajomnej apokalypsy, ktorú divák jednoducho neuvidí. Zaznie tu pár pekných myšlienok o slobode jednotlivca aj o potrebách mladých ľudí, ale celkovo mi to vôbec nesedelo do celého príbehu a odkazu, ktorý tento film zjavne chcel vyslať. Podpriemerný snímok. 40 %

Žádný obraz nevystihuje „totální rozklad mé nucené heterosexuality“ tak jako tektonické desky, co chtějí pohřbít Tokio pod zem. Je to sice brutálně doslovná metafora puberty a coming-outu, ale v tomhle náladovém vizuálu to prostě sedí. 
Kdyby mi prostě někdo tvrdil, že můj top high-school film roku bude mix státního šmírování, živelné pohromy a neschopnosti dvou kluků spolu normálně mluvit, tipoval bych, že Gregga Arakiho posedl nějaký Japonec. Ale kdepak, tohle je Happyend od Neo Sory. Mistrovská jízda plná úzkosti, která potvrzuje, že jediná věc děsivější než digitální totalita je prostě dospívání.
Sora nás posílá do mrazivě blízké budoucnosti a schovává křehký queer příběh pod tvrdou slupku brutalistní dystopie.
P.S. Puls techna: Ten kontrast mezi sterilním vizuálem a dunivým technem je geniální - zní to přesně jako srdce, co se v záchvatu paniky snaží prorvat skrz betonový hrudník

Niekedy ma vie neskutočne navnadiť už samotný popis filmu - Tokio v blízkej budúcnosti, neustála hrozba zemetrasenia, medzi žánrami uvedené aj sci-fi.  Toto ale brutálne klame telom. Akoby ste si objednali vodku a doniesli vám limonádu.  Ale nie zlú, celkom osviežujúca limonádka keď vezmete do úvahy, že bola režisérova prvá. Tento film je o dospievaní, o partii školákov (veľmi sympatické obsadenie) v nie práve najpriatelskejsej spoločnosti. Fungujú tu práve tie sympatie a humor. ALE! Akoby predo mnou 2 hodiny varili krásne voňajúce jedlo no nedali mi na konci ani ochutnať, odniesli mi to spred nosa... Tak som len nechápavo čumela, že čo to sakra bolo. Malo to byť podľa vône fajne ale nakoniec zuby cvakli naprázdno.  No musím sa priznať - keďže som to pozerala do pol druhej v noci, občas som s filmom prerušila očný kontakt... Môj mozog mi hovoril, že len na pár sekúnd, no žeby mi predsa medzitým niečo ušlo? Čo mi neušlo bola veľmi pekná kamera - zaujímavé uhly snímania a samozrejme HUDBA. Tá je tu veľmi dôležitá a aj keď mi spočiatku znela ako mozgový škripot, postupne ma dostala.  Pri pohľade na ČSFD to nevyzerá, žeby bolo čo odporúčať, pri pohľade na Rotten Tomatoes a 98% od kritikov zas naopak, nejaký fajnšmeker by sa mohol potešiť.  Pre mňa film z kategórie "cesta je cieľ".  Na HBO je s dabingom, dlhšia verzia. Keď sa raz odhodlám na opakovačku, určite už pôjdem do originálu. A z nejakého dôvodu tento snímok oneskorene vybrali aj do slovenských kín (no asi len do tých "fajnšmekerských").

Premrhaný sľubný námet. Drámy málo, sci-fi ešte menej. zato zbierka tých najnudnejších klišé z filmov o dospievaní. príbeh viedol odnikiaľ nikam sprevádzaný spústou banálnych rečí.  Jediné, čo bolo zaujímavé bolo zobrazenie realít života v Japonsku.
P.S. Celý čas som čakal, že príde to katastrofické zemetrasenie, ktoré ukáže, že tie každodenné "obrovské" životné problémy sú len prkotinou.

Na tejto futuristickej dráme, ktorá sa odohráva v Japonsku, ktoré žije pod hrozbou zemetrasenia, aké sa deje raz za storočie a mohlo by ho zdevastovať, je niečo dosť orwellovské. Samotný film nie je ničím výnimočným, ale zaujímavejšie je to, čím sa snaží zaoberať: štát sa spolieha na kombináciu strachu a apatie širokej verejnosti. 7/10