Dororo (2007)

RežisérAkihiko Shiotasi v roku 2007 "odskočil" do fantasy sveta, aby do filmovej podoby preniesol "démonickú" manguOsama TezukuDororo. Spracovanie príbehu o Hyakkimaruovi (Satoshi Tsumabuki), ktorý musí chtiac-nechtiac bojovať proti desivým entitám, aby získal späť 48 častí svojho tela, prináša čo to aj divákovi, ktorý inak tomuto žánru dvakrát neholduje. Počin v tomto prípade ale najväčšmi nezaujme ani tak obsahom (aj keď ani ten nie je na zahodenie), ako skôr technicky. Už na začiatku upúta výrazným vizuálom, respektíve výpravou, ktoré - ako sa neskôr ukazuje - zostávajú rovnako dobré naprieč celou viac ako dvojhodinovou minutážou. Sivasto-sépiové vykreslenie sveta, spájajúceho japonské historické prvky, mytológiu a čiastočne aj steampunk, je rovnako atraktívne aj príbehovo funkčné. Čiastočne sa ale divák musí povzniesť nad vizuálne efekty, najmä ak ide o zobrazenie démonov a krvi, ktoré nie sú najlepšie ani keď vezmeme do úvahy rok vzniku snímky. Celkový dojem ale v zásade nekazia, možno aj preto, že plusové body Shiotovmu dielu prináša herecké obsadenie, predovšetkým hlavná dvojica (a v rámci nej vynikajúcaKô Shibasakiako zlodejka "Dororo").Dororonenadchýna, ale napriek tomu príjemne prekvapuje. Film v rámci svojich možností funguje, o to viac, ak ho divák berie ako odľahčenú žánrovú záležitosť, pričom príjemný dojem zanecháva najmä svojou vizuálnou stránkou.

"No matter how many parts of body you regain, your dream will never come true!"Mocibažný daimjó v rámci vyšších štátnych záujmov zapredá svoje nenarodené dietko mocnostiam pekelným, konkrétne štyrom tuctom démonov po jednotlivých telesných častiach. Potomok po narodení pripomína ružovú larvu, bez údov, zmyslových aj vnútorných orgánov a tak ho rodičia radšej uložia do vystlanej drevenej dieže a pošlú dolu vodou napospas osudu. Poctivý nálezca pán Jukai, lekár, alchymista a trochu čarodej sa ho ujme a nahradí mu chýbajúce súčiastky magickými protézami a náš hrdina menom Hyakkimaru sa po odrastení a vytrénovaní vyberá do sveta, aby ako potulný lovec démonov získal svojich 48 telesností späť, v ohromných bolestiach mu totiž vždy dorastú okamžite po porazení konkrétneho nadprirodzeníka. Vo svete sa k nemu pripojí malá špinavá zlodejka Dororo a svorne dôjdu až k zúčtovaniu s nehodným rodičom. Príbeh trochu divoký, ale napríklad od našich klasických rozprávok sa zase až tak extra nelíši. Komiks z pera a štetca najklasickejšieho klasika, "boha mangy" a priekopníka animeOsamu Tezukusa mi páčil, zaujímavé nápady často vychádzajúce z japonskej mytológie a histórie, trochu hororu aj humoru, plus na to že sa jednalo o takzvaný šónen komiks z konca 60. rokov určený mládežníkom aj hodne krvavých scén, ale v Japonsku sa to asi tak neberie. Rozdiely sú okrem silného osekania príbehu a vynechania tých najzaujímavejších démonov dva hlavné. Za prvé, Dororo je v predlohe podstatne mladšia a minimálne do polovice príbehu je vlastným pričinením považovaná za chlapca, čo v prípade síce dobre hrajúcej, ale 25 ročnejKó Šibasakiakosi nebolo možné. Za druhé finálne rodinné stretnutie bolo v mange menej epické, hlavne pokiaľ ide o dramatické súboje na meče a koniec ostal otvorenejší. Filmové triky pôsobia občas trochu lacno, ale v rámci skororozprávkového fantasy to až tak nevadí, obraz je niekedy viac, niekedy menej ladený do sépie a v hudbe ma u japonského filmu prekvapili mongolské vplyvy v úvode a španielske pri strihovej monštrá hubiacej pasáži. Nie je to úplne zlé, vyše dvojhodinová stopáž je síce trochu veľa, ale nenáročne pobaviť sa pri tom dá. Existujú aj dve anime adaptácie z roku1969a2019, tie som ešte nevidel, takže z čistým svedomím môžem najviac odporúčať predlohu. Za tri slabo sa krútiace farebné veterníky na zhorených ruinách chrámu.

A mě to bavilo. Animace démonů byla trošku old school, ale prostě se to tam nějak hodilo. Dororo byla vtipná a chvílemi se fakt chovala jako výrostek, dokonce i některé bojové scény vypadaly docela zajímavě. Čemu bych však něco vytkla je závěr, prostě je jasné, že celou mangu do jednoho filmu, i když docela dlouhého, nenarvete.

Niekto môže namietať, že Hollywood vie sprasiť Mangu ( viď GHOST IN THE SHELL ), ale ako tak pozerám ( a som rád, že som to vydržal dopozerať ), tak to vedia aj v samotnej krajine vzniku. Zúfalo nudná fantasy, ktorá má remeselnú stránku základnej školy a otravné herecké výkony. A to nehovorím o takmer dva aj pol hodinovej minutáži. Nechápem, na čo.

Byl jednou jeden mocný nekromant a ten našel na břehu řeky dítě, kterému chybělo 48 součástek. I rozhodl se nekromant vyrobit součástky náhradní. Vydal se do nedaleké vesnice a zcizil části dětských těl. Poté vařil, destiloval a odléval, až vyrobil mýdlo (materiál vhodný na náhradní díly). Dále pak formoval jednotlivé části lidského těla, ale protože nechtěly držet tvar, tak se je rozhodl vystužit meči. A takto nám vznikl hlavní hrdina, který se po nekromantově smrti vydává na cestu za získáním originálních dílů.