Deň náš každodenný (1969)

"Surovo to hráš, až to bolí!"Ecce homo Ravinger alebo Homolkovci na vyššiu obtiažnosť. Novovlnný mockument zo života nitrianskej rodiny, na rozdiel od formanovsko-papouškovských diel obsadený čisto nehercami a navyše reálnou rodinnou bunkou, takže vzájomná vzťahová dynamika pôsobí dosť autenticky. Kantorskí rodičia, on učí architektúru, ona hru na klavír, obaja kritickí k novej generácii, obaja spomínajúci na vlastnú mladosť po svojom a listujúci s obavami o vlastné potomstvo v príručke pohlavnej výchovy. Otec navyše sedí na peniazoch a všetko prepočítava, najskôr po neblahých skúsenostiach z minula, v jednej scéne sa spomínajú nešpecifikované dlhoročne splácané dlžoby a zlomový rok 1953, kedy prebehla menová reforma. Matka by rada dopriala to najlepšie osemnásťročnej dcére, tá sa ale už dopredu ku všetkému stavia dosť skepticky a vedie porazenecké reči. O niečo mladší syn je zase ukážkový nesmelý mumák, ktorý šancu s novou spolužiačkou pochová trápnym nervóznym vtipkovaním a dôsledným vyhýbaním sa očnému kontaktu. Pričom oči onej slečny o kontakt rozhodne stoja. Najmladší syn dostane najmenej priestoru a prakticky sa o ňom nič nedozvieme. Máme tu bežný život, rodinné porady aj vyčítavé scény, v dnešnej dobe pôsobí fascinujúco doprovod rodičov na tanečnú zábavu alebo kontrolná návšteva domácnosti za účelom zistenia pomerov v rodine potenciálneho partnera vlastnej dcéry. Zaujímavý experiment, ktorý vyšiel a zároveň vynikajúca dobová konzerva za štvoro starých novín na strihanie nechtov.

Čím viac sa ľudia menia, tým viac zostávajú rovnakí.Deň náš každodennýrežiséraOtakara Krivánkaz roku 1969 je vynikajúcou sociálnou sondou dovnútra nitrianskej rodiny Ravingerovcov, oscilujúcou na pomedzí dokumentu a drámy, nesúcou znaky niečoho, čo pokojne môžeme nazvať ako mockumentary so silným nádychom československej novej vlny. Divák má prostredníctvom filmu možnosť nahliadnuť na bežné životné situácie a problémy, ktorým jednotliví členovia rodiny čelia. OtecMichal- stredoškolský učiteľ - niekedy až prísne drží domácu kasu. MatkaGertrúdavyučuje klavír, kritizuje svojich žiakov, hráva na svadbách a spomína na stratenú mladosť. DcéraMiškachce nové šaty na ples a trápi ju nezáujem opačného pohlavia o jej osobu. SynMarcelsi zas zo záujmu opačného pohlavia ťažkú hlavu nerobí, je skôr zakríknutý, nevýrazný. A druhého syna -Michala juniora- vo filme prakticky takmer nevidieť. Krivánkov (prevažne) dokument je nielen vynikajúcim nazeraním na život jednej rodiny, ale takisto veľmi dobre zachytáva dobu vzniku, teda druhú polovicu šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia s ešte stále relatívne uvoľnenou atmosférou, ktorá sa ale chýlila ku koncu. Situácie, v ktorých sa Ravingerovci vo filme ocitajú, divákovi aj po desiatkach rokov ukazujú, že hoc čas plynie, ľudská nátura, myšlienky, problémy a spôsob nazerania na svet v malom (rodina) aj veľkom (spoločnosť) rozsahu, zostávajú ak nie rovnaké, tak prinajmenšom veľmi podobné. Ľudia budú vždy len ľuďmi a túto skutočnosť Krivánek v dokumente výborne zachytáva. Rovnako, ako aj výborne zachytáva esenciu a ducha doby.Deň náš každodennýje vďaka tomu niečím, čo je ľudské, ľudové, prirodzené, miestami dokonca veľmi zábavné, časovo špecifické, ale zároveň nadčasové a mimoriadne univerzálne. Ďalšia z mnohých perál československej novej vlny, tentokrát v dokumentárnom šate. Potlesk a klobúk dole.

Inšpirácia Formanom je tu zrejmá, a dokument toto nie je ani náhodou. Ale herecké výkony sú tu natoľko zlé, že to chceli prehlásiť za dokument a divák mal pristúpiť na to, že tí ľudia takto neprirodzene fakt rozprávajú a správajú sa. Na dokument sa tu podobá akurát strašne zlý zvuk a nezrozumiteľne texty, pričom niektoré repliky sú dokonca aj nadabované. Za mňa sklamanie, veľa homolkovského tliachania, ako dokument doby nula bodov a pozerať sa to dalo len vďaka veľmi sympatickému dievčaťu (Silvia Točková ml.) s moderným účesom, ktorý by sa nestratil ani dnes. ––––Ešte si nikdy nemyslel na to, že by si pobozkal nejaké dievča? Ani by si nechcel pobozkať nejaké dievča? –––– Hmmm, ehmmm, hmššt, čo je na tom takého strašného, keby som aj nejaké pobozkal? –––– Ja sa len pýtam. Nič v zlom.

Tak tu by som sa pozastavil nad tým, kde končí dokumentárny žáner a začína hraný, pretože ja si myslím, že som bol svedkom hraného filmu. Dnes podobne točí svoje filmy Seidl, ale tam, kde je všetko hrané podľa scenára, repsektíve postavy síce improvizujú, ale na základe nejakého podkladu, tam sa nachádzame na pôde fikcie. Čo neznamená, že film nepôsobí skutočne ako zo života. Možno ak by som si preštudoval, ako film vznikal, jeho dokumentárny charakter by som uznal. Tento prístup nám ukazuje, že ak sme sledovaní popri každodenných činnostiach, pocit toho, kto nás sleduje, je trápnosť zo situácií a pocit, že ja sa tak predsa nechovám, ja som normálnejší. Pointa je v tom, že to nie je pravda :).

Takýto film by som predložil ako príklad pre všetky pofidérne reality show "usilujúce" o zábavu a humor. Načo hyperbolizovať skutočné, keď najlepšou cestou je nechať skutočné plynúť ? Nápaditý príbeh skúmajúci nič len všednosť a prirodzenosť. Jednoduché - takáto rodina existuje ( existovala ), toto sa tu deje a je to zaujímavé. Netreba komentovať a byť nasilu vtipný ako to je trendom dnes.