Cléo od pěti do sedmi (1962)

Obrovskú rolu hrá vo filme kamera. Tá dokáže ozvláštniť aj taký námet ako sledovanie hrdinky počas čakania na výsledok či z nej bude onkologický pacient či nie. Už úvodná prechádzka šansónierky od kartárky smerom k Angèle je famózne nasnímaná, potom obchod a hra so zrkadlami, ktoré odrážajú viacnásobne hrdinku, ale aj ruch na ulici, všetko to dáva za 10 minút poznať, že toto bude dielo kde je kompozične premyslený každý záber a citlivo uspôsobená choreografia postáv. Režisérka do filmu vložila mnoho symboliky (zrkadlo v hrdinkinej izbe, ktoré je v tvare slzy), rada sa hrá s kontrastom (pieseň "Výkrik lásky" spieva hrdinka v bielych šatách a kamera ju sníme z každého uhlu až sa zastaví keď je za ňou čierna plachta ako symbol smrti, okolo ktorej sa vlastne točí aj samotná pieseň). Uprostred stopáže Cléo prechádza cez ulice a Varda nám nezabudne pripomenúť, že je v polovici kratučkým záberom na hodiny na námestí. Vyžíva sa v dimenziálnom mapovaní priestoru pri sochárskej scéne, pri ktorej si divák vychutná hĺbku ostrosti okopčenú z Kanea. Je to hodne feministické dielo, ale v dobrom. Nahliadame do ženského súkromia, do predstáv a situácií, ktoré ženy riešia, ako krása, poverčivosť či hľadanie súznenia s druhým. V tom je záverečná sekvencia s Antoineom kľúčová. Aj keď si neodpustí vtipnú poznámku, že je práve leto, letný slnovrat, a končí obdobie blížencov a nastupuje rak, pri ňom Cléo ožíva. Antoine ju vlastne v mnohom zrkadlí ako osoba, už nie ako zrkadlo dovtedy, a ona nachádza opäť život, opäť vie byť šťastná. Je to univerzálny film, pri ktorého opakovanom zhliadnutí divák nájde znovu niečo nové.

Ruch veľkomesta si žije vlastným životom. Autá s cestami a predavači s okoloidúcimi si podávajú štafetu nekonečného pohybu. Cléo sa hýbe, aby utiekla strachu a zároveň, aby mu čelila. Ľudské telo je zraniteľné viac než premenlivé telo davu. Všetci na nej môžu oči nechať, len jej sa spája nahota s chorobou. Cléo v klobúku aj bez, v čiernom aj bielom, s ženami aj s mužmi, na jar aj v lete, od auta k autu, od piatej do siedmej, od utorka 1962 až dodnes.

"VŠICHNIMĚROZMAZLUJÍ,ALENIKDOMĚNEMÁRÁD." Moc pěkně vystavěná epizoda v životě zpěvačky Cléo v podání rozkošně marnivé Corinne Marchandové. Začáteční tarot ještě v barvě, s pronesenou věštbou blik, a jede se v černobílé - nutno dodat, že velmi autentické a příznačné. Celá ta krátká chvíle v životě člověka, který se bez ohledu na původ nebo zázemí ocitá ve spirále různých protichůdných pocitů v návaznosti očekávání důležité zprávy, je zde představena velmi živým (a vlastně stále životaschopným) způsobem a působí přirozeně.85%

Akýsi avantgardný experiment; s tiež akýmisi nevšedne otváracími,tarotovými titulkami; odohrávajúci sa v reálnom čase a rozdelený naXIIIkapitol, a k tomu zároveň i so všadeprítomnými pohľadmi zo strán okoloidúcich ľudí, nakoľko jediná ženská režisérka z umeleckého filmového hnutia:La nouvelle vague,AgnèsVardová;konkrétne zasadila svoj zväčša len čiernobiely experimentálny titul do parížskych exteriérov, v ktorých naprosto intenzívnym spôsobom, bola »stále v pätách« práve iba tejto ústrednej blonďavej úzkoprsej [a rovnako obdarenej ipekným poprsím] ženskej protagonistkeFlorence"Cléo"Victoireovejv podaníCorinne Marchandovej, po ktorej sa teda akosi i neustále otáčali nielen sami muži, ale súčasne aj mnohé ženy, resp. si v jednom kuse všímali tých «Mužov s kinoaparátmi,» [ak som avšak predsa správne napočítal, tak až rovnítrajaby sa mali podieľať na príslušnom titule], ktorí snímali hlavnú postavu v jednotlivých pouličných pasážach, čím ma skrátka čoraz viacej začali vyrušovať zrovna títo «neustáli čumilovia,» až sa to pre mňa vskutku stávalo strašne neznesiteľné, že toho bolo nakoniec skrátka už hodne cez čiaru.•Pocitovo by som určite najradšej udelil len dve*, a to najmä z toho [s]prostého hľadiska, že tento titul podľa mňa ani nijako extra zvlášť zase nemal [takmer] žiadnu dejovú štruktúru, len v akýchsi improvizačných záberoch následne sledoval túto úzkoprsú hrdinku, ako čaká na výsledky z lekárskeho vyšetrenia, obávajúc sa, že by z toho vzápätí mohlo vzísť ešte niečo i oveľa horšie, a medzitým sa pofľakujúc s rôznymi postavami po parížskom okolí v autentických kompozíciách obrazu zo strán spomínaných kameramanov.•Inými slovami by som taktiež mohol podotknúť, že som popritom celom sledovaní pociťoval i značnú »stratu času,« pretože som si jednoducho uvedomoval, že tátoautorkinavízia skoro nikam ani poriadne neviedla; čiže ma tentoraz veľmi neoslovila, to by musela určite najskôr otočiť kormidlo smerom na kvalitnejšie spracovanú, «scenáristickú vlnu», keďže tátohľa, bohužiaľ, [z]ostala len mierne [nad]priemernevlnitou vlnou. • No i napriek z mojej strany značnejším výhradám k danej veci, to napokon nebolo až také katastrofálne, ako by sa z predchádzajúcich riadkov mohlo zdať; na jedno pozretie bohato stačilo, keď konečných60%je rozhodne úplne adekvátnych!

Ehm, když čtu ty recenze tak chci říct, že...časoprostor a avantgarda a taky několikrát použít "Bergmanovská", a také bych ráda řekla, že se mi snímek líbil. Cléo má vše, co by si mladá žena mohla přát. Bohužel ale má také strach o své zdraví, jelikož čeká na výsledky biopsie. Samozřejmě, asi jako každý člověk se chvílemi přiklání k horší variantě a chvílemi k té lepší. Prochází městem a sleduje lidi, vše ale skrze sebe samotnou, je to jakoby promítala různé verze svého života do lidí, situací a příběhů, se kterými se na cestě setká. Odpadá postupně cokoli, na čemž jí dříve záleželo a ve skrze bylo povrchní. Cléo v sobě nenese smutek ani stesk, je tam příměs strachu a náhle objevené lásky k životu, o které doposud neměla tušení. Činí jí to náhle krásnou uvnitř, nabývá lehkosti a klidu. Jde nasávat prostředí tohoto světa, aby se pokochala neviděným, nebo aby se rozloučila. Každopádně vše, co prožívá je tak běžné a zároveň tolik jiné. Krásný film z něhož vychází pouze láska a lehkost.