Ašik-Kerib (1988)

Tu už začína byť Paradžanov zrozumiteľný, aspoň čo sa týka príbehu, pričom stále nie je zlé si pred filmom prečítať obsah. Scény sú zaujímavé, párkrát som aj vybuchol od smiechu alebo od úžasu. Výborný bol paša a všetky jeho scény, stvárnenie odseknutia hlavy a vytekajúcej krvi a ohúril ma aj tiger s dvoma tvárami. Okrem príbehu je film samozrejme prehliadkou múzea, pevností, vykopávok a historických artefaktov, ktoré sú vraj výlučne originálne. Preto som vyjavene čumel, keď sa objavili hračkárske samopaly, to bol riadny úlet, ale symboly dostali svoj zmysel po prečítaní niektorých tunajších komentárov.

Základné porozumenie filmu Ašik-Kerib (Sergej Paradžanov, 1988) nie je nijak obzvlášť komplikované: jeho sujet je vystavaný na princípe štruktúry rozprávky (aj keď s netypicky ozvláštňujúcimi prvkami), v rámci ktorého protagonista vykonáva cestu kvôli svojej milej, počas ktorej je nútený čeliť škodcom aj vlastným pokušeniam. Porozumenie tohto filmu je však komplikované (A) na úrovni jeho kultúrnych aspektov – Paradžanov vytvoril syntézu množstva kaukazských motívov, ktoré sú pre väčšinu divákov neznáme, a to: kultúrnych (tradičná hudba mugam), náboženských (islam, kresťanstvo, zoroastrizmus), geografických (hraničné lokácie medzi jednotlivými krajinami Kaukazu) alebo politických (moderné „zbrane“ pašových žien ako odkaz na azerbajdžansko-arménsky konflikt). Okrem toho do kaukazskej hudby zakomponoval západné skladby Ave Maria (Franz Schubert) a Rondo-Capricciozo (Camille Saint-Saëns). Integráciu týchto motívov interpretujem ako Paradžanovovu snahu vytvoriť celistvé umelecké univerzum, v ktorom hľadá spoločné znaky národných, kultúrnych, konfesných, východných a západných tradícií. Výnimku predstavujú politické motívy, ktoré sú voči tradícii v kontrapunkte. Ďalší aspekt, ktorý komplikuje porozumenie filmu je (B) akási bláznivosť a amaterizmus, kvôli ktorým môže byť film vnímaný ako paródia buď na kaukazskú kultúru alebo na štýl Paradžanova. S touto interpretáciou sa nestotožňujem a zrejme sa s ňou nestotožnil ani Paradžanov, ktorý ku svojmu filmu pristupoval so smrteľnou vážnosťou: podľa vlastného prehlásenia bol po jeho dokončení pripravený na smrť. Onú bláznivosť interpretujem ako implikáciu jurodivosti (t.j. posvätnej bláznivosti) a amaterizmus ako implikáciu insitnosti a pokory, ktorá je základom lásky – etymologicky vzato: „amator“ znamená milovník. Na záver dodám, že napriek nezvyčajnej a ozvláštňujúcej forme, Ašik-Kerib pramení v tradícii: je adaptáciou rozprávky Michaila Lermontova, ktorý ju napísal na motívy tradičného turkického dastanu.

Paradžanov sa tu evidentne neberie vážne. Za 73 minút sa tu toho veľa neudeje, je to klasická rozprávka, ako z tisíc a jednej noci. Podstatná je mizanscéna, ako prehliadka orientálnej kultúry. Všetci tu sú tak trochu blbečkovia, čo je súčasťou štylizácie. Vzhľad hlavného hrdinu pripomína nejakého mafiána, prisťahovaného na Slovensko z Balkánu. Inak je tu množstvo milých zvieratok ako somáre, ťavy, ovce, kravy atď. a postavy si radi odliepajú a naliepajú umelé fúzy a bradu. A strieľa sa z fakeových samopalov.

Farba granátového jablka, bola pre mňa vizuálnym podobenstvom, ktorému som nerozumel, ale ktoré na mňa spravilo dojem. Veľa krát sa totiž nevidí, že by film, ktorý využíva expresívne herectvo, vizuálne bohaté kostýmy a je snímaní ako fotografia, prebudil záujem o kultúru o ktorej týmto nezvyčajným spôsobom pojednáva - v tomto prípade to bola kultúra Arménska. Posledný film Sergeja Paradžanova - Ašik - Kerib je ladený do podobného štýlu, ale na rozdiel od Farby ma nechával v mnohých miestach chladným. Nedá sa mu uprieť pôsobivosť. Rozhodne čo sa týka hudobnej zložky ma film neuveriteľné tempo, ktoré v kompozícií obrazov a scudzovacích efektov(samopal, kamera) nenudí a určitým spôsobom ironizuje a baví. Filmy ako tento majú rozhodne svoj význam - už len preto, lebo podobne ako je tomu pri umeleckých dielach, tam tvorca dáva viacej osobného, a kamera je len prostriedok ako vzdať svojimi úvahami hold jednej krajine, kultúre a jej histórií a vplyvu. To všetko sa tu odzrkadľuje a to všetko tu pôsobí na divákové zmysly. V tomto prípade záleží jedine na tom, ako sme naladení pri sledovaní filmu. Ak totiž necháme celý ten vizuál a hudbu zarezonovať našími zmyslami môžeme mať z filmu neuveriteľný zážitok. Ak nie tak budeme veľmi sklamaný. Ja som zostal niekde na pol cesty.

Ašik-Kerib je prvním filmem takového střihu, který jsem viděl. Již dlouho jsem se těšil naAvetik, který se mi prozatím nepodařilo sehnat, ale myslím, že po výtvarné a výpravné stránce se bude jednat o něco podobného. Tento film byl dosti nezvyklý, všechny obrazy, děj i vyjádření byly dosti vzdálené oku a vkusu evropana, ale tím zajímavější. Je Arménie Evropa, není to Evropa? Je to země na pomezí dvou světů, pro Evropu moc orientální, přesto však první zemí, kde křesťanství zapustilo kořeny. A tomuto odpovídá svým pojetím celý film, který mi svým námětem navozoval dojmy ze středověkého gruzínského eposuMuž v tygří kůžiŠoty Rustaveliho. Takovýto film se těžko hodnotí, asi v tomto případě zvolím za určující celkový dojem, který ve mně zanechal. Dobrý komentář: Cushing.