Anděl (1937)

Milostný trojuholník z vyšších, až najvyšších kruhov spoločnosti. Čiže všetko je nablýskané, honosné, cítite sa ako obliaty šľahačkou. Ide o príbeh troch inteligentných ľudí, ktorí nepotrebujú reagovať na situáciu prehnane emocionálne, už vôbec nie agresívne a dokonca aj v ťažších situáciách prejavujú voči sebe úctu. To je určite dobre, brzdili ma však iné veci. Nie je totiž presvedčivé, keď Marlene Dietrich podľahne ihneď jednému nápadníkovi a to len preto, že je manželom zrejme zanedbávaná. Každopádne to zanedbávanie tu príliš necítiť, manželia totiž vystupujú tak, akoby ich občasné ironické rozhovory pri raňajkách boli práve tým korením, ktoré drží ich manželstvo pokope. No a predsa len na hodinu a pol ide trochu o jednoduchší dej, ale to je späté s dobou vzniku. Klady snímky sú práve v tej nostalgii za starým Hollywoodom, za dobou, kedy boli muži a ženy k sebe ohľaduplní a dokonca aj chlapi medzi sebou. Alebo to aspoň tak vyjadrovala komerčná kinematografia.

Ti manzelia fakt byvali - vzhladom na rok 1937 - v krasnom domee, vyrezavania ... no proste genialne kulisy. Najprv to manzelom eviidentne klapalo, potom sa cosi posralo a zenska zacala uhybat manzelovi - proste si nasla milenca. Co cert nechcel, milenec a zenin manzel sa poznaju - a na zklade tohto sa moze odohravat film. Za se ba hovorim, ze je to vyborny namet na film, tempo je masakrozne dobre, nuda nehrozila, vycibrene dialogy tiez ma zaujali na maximum a nepustili cely film. Dejova linia nie je strhujuca, no udrzi divakovu pozornost, ba najdu sa aj skryte momenty nejakeho toho skryteho napatia- mnohe prezradi totiz neverbalna komunikacia a pohlady hercov a hlavne genialnej Marlene Dietrich. Ernst Lubitsch ako reziser sa ukazal v najlepsom moznom svetle : 94 %

Brilantní cvičení v dvojsmyslných dialozích a skrytých gestech. Přesto podivně polovičaté, kde melodrama a humor moc neladí - tedy v porovnání s jinými Lubitscheho filmy. Je vidět, že byl nějaký materiál vystříhán, protože některé scény jako by pořádně nenavazovaly. Pořád je to skvělé, jen místy trochu pocuchané.

Manželia často robia všetko, len aby polovičke zabezpečili čo najkomfortnejšiu pohodu. Robia od svitu do mrku. Len nech je všetko tip-top. Podľahnutie workoholizmu je potom časté i lákavé. Najmä v práci, ktorej základom je cestovanie a komunikácia. Veď prekecať sa k prachom je tak zvodné! Ženy začnú žiarliť na svojho soka v láske v podobe mužovej práce. Následne bez štipky výčitiek svedomia si ospravedlnia milostnú avantúru slovami typu: "zanedbával ma", "všímal si len prácu", a "nikdy sa nespýtal na moje potreby,". Ilustráciu jedného takého vzťahu podáva Anjel. Prepychový dom obývaný manželkou je vyzdobený elegantnými a drahými detailami. Vyrezávané reliéfy nad dverami. Vyberané interiérové doplnky. Manželia sa v nádhernom prostredí nesťažujú. Milujú sa, no zanedbávaná žena si nájde čas aj na flirt. Výhovorku má. No nastane situácia, keď bude musieť rozhodnúť ako ďalej. Inteligentný scenár a jeho pointu zdobia scény zákulisia obslužného aparátu. Ten symbolicky a zároveň vtipne komentuje dianie skrytých napätí v hlavnom deji. A ešte: i diváci, ktorí nedajú na dobovú módu, si všimnú nápadité odevné variácie Marlene Dietrichovej v hlavnej úlohe.

Sklamanie pre dvojicu Dietrich-Lubitsch. Film nie je hoden účasti trojice hviezd. Je to jediný film Marlene Dietrich, ktorý režíroval Ernst Lubitsch (hoci rok predtým bol producentom filmu „Desire“). Čakali by ste, že predvedú to najlepšie iskrenie, ktoré v nich je, ale film je príliš silený a tým je majstrovstvo v háji. Je to jeden z Marleninich najneohybnejších, najnedotklivejších výkonov. Táto rola jej nedávala nič na prácu, iba vyzerať úplne vystrašene, že jej manžel odhalí jej tajomstvo. Bola jej pridelená nuda, pretože keď má vyjadriť emocionálny nepokoj, odrapotá svoj part veľmi nepresvedčivo. Čo sa akcie týka, film zachádza do spoločnosti služobníctva, v ktorej sa nachádzajú aj Ernest Cossart a Edward Everett Horton, ktorí akoby hrali pre školkárov. Tento film sa veľmi nelíši od najlepších Lubitschových filmov, ale je veľmi utlmený. Je to druh kultivovaného milostného trojuholníka, z ktorých každá z troch strán má svoju časť hry na piano. Herbert Marshall a Melvyn Douglas, ktorých výkon sa skladá zo zdvihnutia obočia a najmenších zmien modulácie hlasu, uskutočňujú premúdrelú konverzáciu, ktorá bola povinnosťou vo „vyleštených“ komédiách 30-ych rokov.