Amistad (1997)

Dobre spravené, prekvapilo aj potešilo. Nič sa dodnes nezmenilo: vykorisťovanie človeka človekom, prachy na prvom mieste, skorumpovaní právnici, nedôstojnosť, ponižovanie, pýcha, násilie.. Boh si nájde napokon každého šmejda najneskôr pri poslednom súde - a to už bude potom definitívne neskoro a smiať sa nebude môcť každý! 4*

Historicky veľmi dôležitý príbeh o dôležitej téme so záverom, ktorý som si prial a úprimne ma potešil. Cesta k nemu ale mohla(resp. mala) byť kratšia a za mňa aj vyhrotenejšia/napínavejšia. Zlý film to nie je, no u Spielberga ho radím do jeho slabšej polovice a nezmení to ani klasicky fajn Anthony Hopkins či tradične výborný Williamsov soundtrack. 55%

[3,5*]"Ishegoingtohelp?Hehasfarmanymorequestionsthananswers." "What'dhejustsay?" "I-I-Sorry,Ididn'tcatchit."Zaujímavý i veľmi poučný skutočný príbeh, v ktorom sa obyčajný "majetkový spor" zmení na významný politický prípad, čo poriadne zatrasie celou Amerikou. Je akýmsi paradoxom, že práve americké súdy tu riešia prípad neprávosti páchanom na domnelých otrokoch zo strany "zlých" otrokárov z cudzích krajín, keď v tom čase bol už prakticky v celom civilizovanom svete obchod s otrokmi dávno postavený mimo zákon (v podstate ako kriminálny čin) a USA boli ako jedna z posledných krajín, kde obchod s otrokmi (a otrokárstvo ako také) zákon legálne umožňoval. Veľmi zaujímavo tu je podaná konfrontácia dvoch veľmi odlišných kultúr, africkej a americkej   ("I said it, but I shouldn't have. What I should've said..." "I can't translate that." "You can't translate what?" "I can't translate "should."" "You saying there's no word in Mende for "should"?" "No. Either you do something, or you don't do it.")   a tiež vnímanie americkej spoločnosti nezaujatými očami Afričanov, ktoré občas prináša aj celkom vtipné momenty (komedianti, ktorým prišlo zle). Snímka sa opiera o silné herecké výkony, najmä na nepoznanie zmeneného Anthonyho Hopkinsa (John Quincy Adams), kultivovaného bojovníka proti otroctvu Morgana Freemana (Theodore Joadson) a "levobijca" Djimona Hounsoua (Cinque), odhodlaného a vnímavého vodcu Afričanov. Silnou stránkou snímky je i pôsobivá kamera Janusza Kamińského, pri hudbe Johna Williamsa mám, naopak, pocit, že tá nepatrí k majstrovým najlepším kúskom a občas mi dokonca pripadá byť trošku vtieravá. V rámci mimoriadne plodnej tvorby Stevena Spielberga síce nejde o úplnú špičku, stále však ide o veľmi vydarené dramatické spracovanie historickej udalosti, ktoré nemá núdzu o silné emócie, či silné ľudské posolstvo (najsilnejším úsekom je spomínanie Cinqueho). Len treba trošičku privrieť oči nad tým, že občas sa tu trochu prekračujú hranice pátosu (vznešené prejavy, neotrasiteľná viera vo "veľkú" Ameriku, jej právny systém a jej skvelé ideály)."Yea,thisisnomerepropertycase. Gentlemen, I put it to you thus.Thisisthemostimportantcaseevertocomebeforethiscourt.Becausewhatitinfactconcernsistheverynatureofman."

Nedávno som v kine (50. výročie) videl Jaws a chtiac-nechtiac sa núka nemiestne porovnanie: kým v prvom filme Spielberg necháva hodne na divákovi, v tomto mu donesie všetko ako na podnose, takže som si pripadal ako v diváckej zlatej klietke. Nie je to dobrý pocit. Omnoho viac sa mi páčil Spielberg, ktorý si ponechal autorskú slobodu a recipročne ju preniesol aj na diváka, hoci historická téma (navyše takáto citlivá) ktovieaké interpretačné možnosti zrejme ani neponúka (možno keby tých španielskych chamtivcov hral niekto charizmatický). Lenže to by si zase žiadalo úplne iný naratív, pretože takto to v jadre napriek všetkému (otravnému) pátosu zostáva osekaný mýtotvorný príbeh v maske historickej udalosti s dojemným príhovorom pred vznešenými sudcami najvyššieho súdu, pričom náklad lode je tu len povestný katalyzátor. A to mi pripadá ako priamy protiklad k jeho humanistickému posolstvu.

Spielbergův škuner natřený purpurovou barvou a s mapami na Schindlerových listech (snaha pomoci bezbranné hrstce proti systému zla) pluje do cíle se svazující úctou k tématu a intencemi vyhnout se rozbouřenějším vodám mimo obecné fráze. Kamiński a jeho bleskový osvětlovači udělají pár skoro hororových vln (rozzuřeného Hounsoua by si jistě chtěl dát Pitomio na plakáty), ale to nijak nenaruší spořádaný kurz ke zlomové závěrečné řeči obhajoby, kde tradičně výtečný Hopkins odvede stejně dobrou práci jako Pacino ve Vůni ženy. Williamse uctívám, ale tady by se spíš než tóny patosu hodila spirituální hudba, viz. finální návrat tam, kde zákony a to, co řekneš, neplatí jen téměř. Aspoň prozatím..