A Floresta das Almas Perdidas (2017)

Mellon Collie & The InfiniteSadness will last forever.Florestabyl pro mě zážitkem dvou částí: V té první jsem se kochal bludem, že bych film dokázal napsat, natočit a ufinancovat z kapseného (a být na sebe proto pyšný); tak v dobrém slova smyslu lacině produkce působí. Druhá polovina se ocitla v zásadním rozporu s tím, jak bych býval slibnou premisu setkání dvou suicidálních postav rozvíjel, což jsem bohužel nedokázal filmu odpustit.Řekla jsem, že jsem na hudebním festivalu. Viděla jsem jen Arcade Fire a jela hned sem.Jarmushovský díl, říznutý proto-emo-lookem devadesátkových videoklipů The Smashing Pumpkins, baví dialogem a asketicky černobílou paletou lesa, jemužby to v barvě nejspíš slušelo daleko víc. Béčkový zvrat překvapí, ale nedokáže udělat nic moc víc. Sledovat dvě třetiny filmu, jak se o to neohrabaně snaží, je přes rozkošné rozvíjení estetiky laciného filmu bolestivé.

Snímok je tak maximálne ibapsychopatická blbosť, o žiadny horor sa rozhodne nejedná. Príbeh nedáva zmysel, je absurdne nudný, bez práce s napätím. V lese samovrahov sa prechádza sériová vrahyňa a vyberá si obete... alebo o čom to vlastne malo byť. Zbytočný snímok a rozhodne urážka mysterióznych a hororových filmov.

Starší muž v lese samovrahov stretne mladú ženu, ktorá rovnako ako on nie je spokojná so svojim životom. Obaja sú odhodlaný vziať si život, ale celé to dopadne trochu inak. Film je skôr artového či festivalového žánru a ponúkne dejový zvrat, ktorý divákovi nechá trochu priestotu sa zamyslieť nad tým, či sa mladá žena rozhodla zmeniť voj plán v poslednej chvíli alebo do lesa chodí pravidelne práve za týmto účelom. Atmosférou mi to trochu pripomenulo legendárneho Andalúzskeho psa či vzdialene aj Mačaciu hlavu. Skvelá kamera, hudba, primerané herecké výkony a rovnako tak postačujúca minutáž trochu spestrila bežný filmový chlebíček a ulahodila asi viac náročnejšiemu publiku.

A mne to sadlo celkom dobre. Aspoň to bolo odlišné než väčšina bežných hororov, aj keď nejaké vyložene-artové by som to nevidel. Zo začiatku takmer meditatívna prechádzka lesom samovrahov, ktorá sa v polovici prepne do toho najlepšieho hororového subžánru. Samozrejme to nie je nič pre nadšencov dnešných, amerických, hororových rozprávočiek o ducháčikoch, démoníkoch a podobných báchoriek starých materí.

Mne tento film pripomínal A Girl Walks Home Alone at Night, a to nie len čiernobielou formou, ale aj kvalitami, čiže najmä tým, že sa to snaží hrať na akúsi umeleckú originalitu, no pritom je to úplná hovadina bez väčšieho významu. Úvod vyzeral nádejne. Dvaja ľudia - starší muž a mladá žena sa stretnú v lese samovrahov, lebo nie sú spokojní so svojimi životmi, a tak trochu konverzujú, občas sa potknú o mŕtvolu, a divák zvedavo čaká, čo bude ďalej. Opustený les, filter a hudba tu nejakú atmosféru vytvoria a najmä herci sú vcelku nádejní. Potom sa to úplne zbytočne obráti iným smerom a žiaľ, vôbec som nechápal, prečo sa tam deje práve toto. Mohol byť z toho vlastne hocijaký hororový žáner, no režisér sa rozhodol vybrať asi ten najmenej zaujímavý, ktorý sa mu v danej chvíli ponúkal. Síce, možno ani neponúkal. To by som musel asi byť filozoficko-intelektuálna topka tejto databázy, aby som pochopil vyšší zmysel toho celého.