Za ginipiggu 2: Chiniku no hana (1985)

Pokračovanie začína ešte pri slobodnej, nie zajatej žene. Nezobrazuje ju však ako charakter príbehu, ale len ako obeť únosu. Rýchly strih na krvavé zábery a následná spomaľovačka, ako napríklad pri zabití kuraťa, je veľmi divná formálna kombinácia, ktorá mi ako všetko v tomto filme príde ako bohapustá amatérčina. Keď ponúkaš len škaredú izbu s lajbavou posteľou a bez kvalitného nasvietenia, zmatnenie, zaostrenie, odďaľovanie a približovanie kamery ti nepomôže. Počas prvej tretiny filmu sa stane len únos, zabitie kuraťa, injekcia a neúplné roztrhanie šiat. Pri vystrelení noža sa naň agresor pozrie a to je presne moment. Kedy sa smejem. V 18. minúte to už ale začne – odrezáva jej ruku za zápästím. Tam sa už reže a porcuje jedna radosť. Hudba je jemná, hlavný hrdina úchylný, keď líže krv z jej odrezanej hlavy a komický, keď vznešene komentuje, čo ide robiť. Brutálnejšie a asi aj lepšie natočené ako prvý film, ale stále len bezprízorné a bez pointy.

Absolutní vrchol nechutnosti, nicméně v 85 roce tohle vidět tak blejete ještě tejden. Naštěstí dnes už jsou efekty tak pokročilé, že je místy poznat, že jde o latex a umělinu. Dřív ale lidí nevěděli, jak se chová kůže apod. Ale i tak to je ohavnost první třídy. Jednička alespoň byla autentická, tohle už je hnus..

S Ázijskou bizarnou kinematografiou si je neradno začať. Je to tak nechutné, hnusné, opĺ(zle) a zvrátené, že to už musí hraničiť s mentálnym zdravím týchto tvorcov. Guinea pig je séria filmov, ktoré sa radia do takzvaného subžánru fake snuff. Čo vlastne v skratke znamená, že filmy sa hrajú na to, že sú reálne, a reálne sa v nich zabíjajú ľudia, mučia, ponižujú a tak ďalej. Samozrejme je to vždy fake, aj keď sa tvorcovia snažia akokoľvek diváka presvedčiť, také reálne filmy s takímto neexistujú, je to iba mýtus.

Je to zatiaľ jediný film, ktorý som videl s tejto série a stačilo mi, viac nepotrebujem ku šťastiu. Ide o to, že film na mňa vôbec nepôsobil šokujúco, nešokoval ma aj keď som si pri ňom pár krát prižmúril oči. Jediné, čo to u mňa docielilo, bolo zhnusenie. Fakt sa mi to hnusilo, nič viac. Dej je postavený iba na rozobratí jednej ženskej. Nejaký maniak si ju uloví niekde v noci v parku, zoberie ju do svojho brlohu, tam ju priviaže o postel a pomaličky ju v priamom prenose krája. Pritom ako v dokumente vysvetľuje postup a prečo to robí. Dá holke také sérum, s ktorého miesto bolesti cíti slasť. Miestami to krájanie končatín a vyberanie vnútorností vyzeralo neskutočne reálne, v umelej koži bolo skutočne nejaké mäso a krv. Pri vyklbovaní som sa na to iba ťažko vedel pozerať, takisto ako vyberanie oka lyžičkou či vyberanie vnútorností.

Celkový dojem s tejto snímky mám zlý. Jeto zlé amatérsky nakrútené a dokonca zachytené hroznou a lacnou kamerou. Hlavná postava psychopata bola skôr vtipná než by naháňala strach, takže zo všetkých stránok je to naozaj zlé. Humáče bez akýchkoľvek pridaných hodnôt, či už s tej umeleckej stránky alebo inej, si nezaslúžia žiadnu pozornosť.

Vzhledem k tomu, že série už je stará skoro 30 let, musím jí uznat určitý potenciál své doby, ale v současnosti, kdy hranice toho, co je zobrazeno, zacházejí ještě o něco dále, jen tenhle vrah v samurajském brnění prostě jen jedním filmem z mnoha, který ničím zásadně nevyniká. Absence děje tomu příliš nepomáhá, jsme vlastně celou dobu v místnosti, z níž se nehneme, až na úvodní scénu, kdy je vražděná dívka unesena. Jak říkám, se statickou kamerou by tohle celé vyznívalo jinak.

Vraj sa Hideši Hino inšpiroval opisom skutočného zločinu. Mne to štylizáciou pripomínalo japonský strašidelný príbeh o ovládnutí démonom, ktorý vstupuje do snov a robí v nich večer čo večer popisované krvavé bububu (mimochodom z takejto opakovanej nočnej mory by šiblo zrejme každému). Celé toto "řádění" je poprekladané vzletnými básnivými pojednaniami o tele, krvi a násilí. Cieľovým efektom je vytvorenie odpudivých artefaktov zmaru a rozkladu. Veď povážte: zobral by si ktosi k obdobnému masakru megahelmu, samurajský úbor a recitoval pri tom pateticky hromživé verše? Nasvetľoval by si každý kúsok odpidlikávaného tela iným svetlom? Ondial by sa najprv so zápästiami a potom s celou pažou? Kdeže, mal by to v paži a šmyk, šmyk. Taktiež môže byť Za ginipiggu 2 vnímané ako pocta totálnemu znehybneniu (šibari) - dievča už sa nepohne, keď sa mu pohyb stupňovane znemožní - najprv chloroformom, potom vyviazaním na lôžku, anestetikom a nakoniec amputáciou. Sadisti a tí, čo nenávidia ženy sa tu môžu substitučne ukľudniť, rybári zase v záverečných scénach rozpoznať minimálne tri druhy červíkov (také biele malé hmýriace sa, hrdzavé podlhovasté a také akoby jablkové ružovkasté, čo vytvárajú také obrátené účka, keď lezú). Naozaj ťažké hodnotenie, bezprostredne po pozretí som si povedal: "Čo je to za nudnú kravinu!", no potom som si spomenul na japonské ducháriny a nejako sa mi to spojilo. Aj so samotným záverom, kde sa lovec opäť vydáva na stanicu, kde to všetko začína odznova. Moc démona je večná, nikdy sa nekončí (séria Za ginipiggu má sedem častí).