Yuke yuke nidome no shojo (1969)

Ďalšia Wakamacuová nízkorozpočtová a minimalistická záležitosť s tak absurdnými postavami a tak absurdnými dialógmi, že ich nedokážem vstrebať. Japonská nová vlna a pokus o akúsi metaforu s vtedajšou japonskou spoločnosťou o násilí a traume je síce citeľná, ale pre mňa tak odrthnutá od reálu, že to pôsobí silne umelo. Opäť prvoplánové násilie, soft-erotika a lacné spracovanie, ktoré dokážu zaujať asi iba fanúšikov tohoto režiséra.

Režisér Kódži Wakamatsu mal často problémy s cenzúrou, jeho drsné filmy častokrát s okázalými pornografickými scénami ho dohnali, aby si produkoval filmy sám. Aj tento snímok je nezávislý s minimálnymi finančnými nárokmi a na výsledku je to veľmi vidieť. Dej sa odohráva zväčša na plochej streche bytovky a sledujeme príbeh mladej dievčiny, ktorú hromadne znásilnia mladí delikventi a od náhodného svedka sa doprosuje, aby ju zabil. Film osciluje medzi sexuálnym násilím a istým spoločenským protestom, navzdory malej minutáži je však vleklý, jednotvárny. Snaží sa reflektovať na udalosti smrti Sharon Tate, pokus je to slabý a nudný.

Film natočený za 4 dni na streche budovy, kde Wakamatsu býval. Začína sa rovno ženou v objatí muža. Po pár momentoch ale zisťujeme, sex je jej vnútený a unášajú ju štyria muži na strechu. Režisér zobrazuje znásilnenie tentokrát sugestívne, všíma si všetky detaily ženy aj mužov. Deti kvetov v jeho ponímaní boli bezohľadné hovädá, ale to už je Wakamatsu. S úvodnými titulkami prebieha znásilňovanie podporené melancholickou hudbou. Ako aj vOkasareta hakui, aj tu Wakamatsu prepína z čiernobielej na more vo farbe, no tu to nesymbolizuje fantáziu postavy, ale prináša len ďalšie znásilnenie. Všetko zobrazené zlo vo filme slúži Wakamatsuovi na rozoberanie hlbokej existenciálnej krízy otázky žiť či nežiť. Rozhodne pútavé. Máme tu aj ľahké búranie štvrtej steny, kedy sa mladík v okuliaroch do kamery pýta diváka, či to ona už spravila. Cením kvalitu filmu, ale až toľko rozjímania mi nesedí. Keď si už divák myslí, že sa už film z existencializmu nedostane, nastupuje dômyselné využitie Chekhovs gun niekoľkých hlášok vyústené aj tak v prekvapivú pointu za použitia farby namiesto čiernobielej. Po prepnutí na čiernobiely obraz krv vyzerá inak, vyzerá ako biela, možno je to len režisérov vnem, kedy namiesto červenej tekutiny použil bielu. Režisér tu farbu využíva len na zobrazenie násilia a niekomu nechutných udalostí, čiernobielu využíva na zobrazenie násilia aj diania mimo násilia. Ku zdôrazneniu zla využíva aj pochmúrnu hudbu strunového nástroja. Záver je Wakamatsuovsky zvláštny, keďže pred poslednou scénou rozhovoru ponúka slideshow komixu, fotiek Romana Polanského a Sharon Tate (ktorej vraždou sa Wakamatsu inšpiroval), výhľadov zo strechy a zobrazovanie miest diania. Končí samozrejme radikálnym činom, ktorý dotvára hudba trúbky s posledným počením, a to: nefetujete riedidlo. Film je zaujímavý, na druhú stranu mám radšej režisérove filmy, ktoré sa zaoberajú viac sociálnou vykorenenosťou, pri ktorých sú hlavný hrdina a jeho konanie jasné už od začiatku a priamočiaro sa rozvíjajú, pričom sa konanie hrdinu opakuje až ku istému nevyhnutnému koncu. Wakamatsu ukázal, ako by vraždil introvertný študent či osamelý robotník, teraz viem jeho interpretáciu vraždenia básnikom.

Upozornenie: Tento film nech pozerajú len tí, čo už majú v japonskej exploitačnej tvorbe niečo napozarané, lebo ostatný tento film asi neprijmú a môžu dať dosť nízke hodnotenie a myslím si, že tento film si to nezaslúži. Film je natočený takou surrealistickou formou a príbeh nieje ani tak dôležitý, ale tá umelecká stránka filmu je výnimočné dokonala. Film plynie pomalí, režisér si povedal, že nemáme sa kde ponáhľať a urobil dobre. Aj mŕtvoly tu boli pôsobivo naaranžované, myslel na každý detail. Vizual bol krásny a aj vraždenie v tomto filme nevyznelo krute, ale neobyčajne. Film bol točený hlavne pre menšinového diváka ako pre masu a to je vidieť. Ked sa mi film rozležal pár dní v hlave dávam plný počet a to hneď po skončení filmu som uvažoval nad 3*, asi to budem robiť častejšie.

Audiovizuálne ide bez pochýb o výnimočné dielo, ktoré si vystači s minimálnymi prostriedkami k dosiahnutiu mimoriadne pôsobivých scén. V rovine obsahovej ide o dielo komplexné a zaiste mierne šokujúce, obzvlášť v dobe vzniku. Podobne ako vo Violated Angels tu Wakamatsu zobrazuje pre mňa obzvlášť nepríjemné témy a ostáva pomerne nezaujatý, neodsudzuje. To z filmu robí neľahko stráviteľné dielo, a myslím si, že to je na ňom práve to silné a dôležité - svojím spôsobom tento film núti myslieť a zaujať stanovisko u diváka. V kontexte dobových udalostí muselo ísť ešte o podstatne silnejší zážitok, ale keďže s kontextom nie som až tak zoznámený, moja nevedomosť ma čiastočne oberá o zážitok. Napriek tomu ide o výnimočný a silný film, i keď rozhodne nie veselý alebo radostný - práve naopak. Určite nám však treba aj takéto filmy, o tom niet pochýb. 4,5*.