Vymahač (1968)

Pier Paolo Pasolini a spaghetti western? Na prvý pohľad táto kombinácia zrejme u diváka znalého talianskej kinematografie 20. storočia vzbudí dojem recesie a spôsobí bleskové nadvihnutie obočia. Film Carla Lizzaniho však dokazuje, že Pier Paolo to myslí vážne a že si dokáže nájsť miesto aj v tomto filmovom svete. Ale postupne... LizzanihoRequiescantje určite poučenýDolárovou trilógioua miestami som mal pocit, že častými nájazdmi kamery a najmä scénou s dvíhaním kusu chleba zo zeme na Leoneho aj okato odkazuje. V čom je ale odlišný, možno aj inovatívny v rámci žánru, je hlavná postava – nenápadný pištoľník s prezývkou Requiescant, ktorý nosí svoj verný colt položený ešte nižšie než Clint Eastwood a ktorý v duchu kresťanského učenia nad telom každého svojho skoleného protivníka pokorne prenesie vetuRequiescat in pace. Je to tvrdý chlapík, ale len vtedy, keď musí. Inak je to takmer dokonalý džentlmen. Nie ale v zmysle FialovhoLimonádníka. Requiescant verí, že každá bytosť sa rodí slobodná a radšej by spory riešil za pomoci zákona než guliek.  V tom som videl Lizzaniho snahu o predstavenie nového archetypu westernového klaďasa. Ďalší žáner-rozširujúci rozmer prináša už samotný Pasolini v úlohe kňaza bez zbrane, ktorý stojí na čele hŕstky mexických revolucionárov pripravených postaviť sa zákerným a dobyvačnýmAmericanos. Pasoliniho prítomnosť zvýrazňuje sociálnu, ale aj politickú rovinu filmu, čo je ďalej manifestované v túžbe mexického ľudu získať späť svoju pôdu, na ktorej si bude môcť vládnuť sám sebe bez toho, aby bol v područí iného národa. Súčasťou Pasoliniho mexickej hŕstky je samozrejme aj jeho milovaný Davoli. Ortolaniho hudba je taktiež určite ovplyvnená Morriconeho prácou pre Leoneho, čo sa týka najmä použitia elektrickej gitary či výrazných lesných rohov v inštrumentácií. Mal som však tiež dojem, že ústredná téma skomponovaná pre sólo elektrickú giatru si hojne berie inšpiráciu aj z Dick Daleovej surf-rockovej klasikyMisirlou. Inak je to miestami mariachi, miestami trochu BöttcherovWinnetou.Requiescanttiež v niekoľkých scénach pracuje aj s prvkom čierneho humoru. Problematické sú však pasáže, kedy tempo deja trochu stagnuje, rozhodne by snímke prospela o niečo kratšia stopáž. Lizzani nie je Leone.

Dobrý príbeh, sympaticky obyčajný hlavný hrdina (ale strieľa rovnako rýchlo a presne ako tí cigaroví frajeri žmúriaci spod čiernych klobúkov), výživný zloduch (zrejme inšpiroval DiCapriovu postavu v Django Unchained) a kopa krvavých prestreliek a súbojov. Takže Pasolini predsa len pričuchol aj ku kvalitným filmom. :)

Pasoloniovsky netypický scénář spaghetti westernu s pár překvapivými scénámi.

Ten horší ze dvou mně známých nadprůměrných italowesternů podle Marxe (za lepší považuji Damianiho "Kulku pro generála"). Líbila se mi mizanscéna, nadsázka a místy svěží humor, potěšila účast Pasoliniho a dvou stálic z jeho družiny.

Nudne a plane asi ako cela Lizzaniho tvorba, fakt to bol reziser o nicom, uplne rezignoval na vyssie ambcie a tocil zabudnutiahodne a niektore vyslovene podpriemerne filmy. Lizzani a ja - to nikdy nepojde spolu, ne, ne : 40 %