Vlakári (1988)

Keď som film videl prvý krát, bolo to už dosť dlho od jeho premiéry, pretože ho vysielali v televízii. V tom čase som bol už starší ako hlavný hrdina Vojto (Jaroslav Šmíd) ale stotožnil som sa s ním hneď od začiatku. Podobne ako on, som tiež dochádzal do strednej školy vlakom (aj keď nie „iba“ motorákom), tiež som sa zadíval do susedky – rovesníčky, u ktorej som nemal šancu, tiež som okrem školy musel prežívať aj viac či menej časté rodinné problémy. Keď som bol v jeho veku, vôbec ma nenapadlo, že príbehy, ktoré žijem ja, môže žiť aj niekto iný. Buď tento Vojtov (a tiež môj) príbeh je taký tuctový a jednoduchý alebo ho tvorcovia rozpovedali zrozumiteľným a uveriteľným spôsobom. Som za druhú možnosť. V príbehu je podobne ako v mojom živote vyvážené to bežné so smutným aj veselým. Autori nechcú vyriešiť „zásadné problémy spoločnosti“, ako to bohužiaľ býva slovenskej kinematografii zvykom. Aj dnes som do Katky (Barbora Bobuľová) zamilovaný. Hlášku Vojtovho malého brata (Drozda) „Ale babka, ty nie si stará, ty vydržíš ešte aspoň dva roky ...) rozprávam ako vtip do dnes.

Príjemné prekvapenie po rokoch. Snímok podľa scenára Dušana Dušeka sa vyznačuje zmyslom pre cit, vtip, prvú lásku či sklamanie, je skutočne dobre odpozorovaný. Určite by sa dalo polemizovať nad nerozvinutými motívmi ( matka, otec ) a z tohto pohľadu mohla byť väčšia minutáž, ako náčrt však motívy fungovali aj tak. Potešili exteriéry, drvivá väčšina filmu sa natáčala na Záhorí.

Juraj Lihosit natočil ďalší film z pera Dušana Dušeka. Vlakári nie sú taký bezprostredný ako Sojky v hlave ale aj tak sú príjemným spestrením slovenskej kinematografie, práve na sklonku doby, kedy sa všetky cenzúry vytratili. Šmíd je sympaťák a darí sa mu utiahnúť celý film. Ale čo je najväčším ťahúňom tohto filmu je Barbora Bobuľová. To je jedno nádherné dievča, do ktorého je neuveriteľne ľahké sa zamilovať. Bohužiaľ chybou filmu je pre mňa niekoľko dejových línií navyše a ich neuzatvorenie. Dušekov štýl pre vykreslenie malého dedinského mikrokozmu s pamätnými postavičkami je tu načrtnutý, ale presah, alebo akúsi pamätnosť okrem hlavnej ľúbostnej línie nemajú. Línia matky a otca je značne nedotiahnutá, rovnako ako aj línia spolužiakov. Ale inak je to zábavné, hravé a s bradavkou Barborky. Určitým spôsobom si človek od slovenského filmu nemôže želať viac.

"Pred zamatové" filmy naučia diváka veľkej pokore, aby sa dokázal tešiť z drobností (záber na mníšky v socialistickom filme). Nakoniec aj ostýchavosť hlavných postáv je "morálny" klad, ktorý sa už v dnešných filmoch vôbec nenosí. A možno by bolo dobré, aby znovu prišiel do módy.

Hergot, proč nedali více prostoru malému Dežkovi i s jeho hláškami. Ty to vždycky zabily. Ale i celkově šlo koukatelný film s několika legračními scénami. Herecky a scénáristicky to bylo víceméně průměrné, přesto se přikloním ke čtyřicítce.