Věčný Jožo aneb Jak jsem potkal hvězdu (2021)

Príbeh:Časozberný pohľad na frontmana kapely Elán. Vypovedanie o jeho živote v priebehu siedmich rokov.Prevedenie:Prvým kopancom do gulí slovenského diváka je Jožo snažiaci sa lámať češtinu počas celého dokumentu. Režisér sa to snaží vysvetliť jeho empatiou a prispôsobením jazyka človeku s ktorým sa rozpráva ale ja mu to nežeriem. Druhým kopancom do gulí bola absencia súkromia, ktorú dokonalo zabojkotovala Jožova žena. (aspoň niekto prejavil zdravý rozum). Režisér sa síce pýtal otázky na telo ale dočkali sme sa stále iba vyhýbavých odpovedí a nič vecné k téme sme sa nedozvedeli. // Ja osobne som teda dostal pohľad na legendu, ktorá formovala moje detstvo pesničkami s krásnym posolstvom ako pohľad na starca ktorý objíma stromy, všade kam príde tam si ľahne a trepe trápne klišé bez hlbšieho zmyslu. Do toho vždy keď bol pohľad na kapelu bolo to tak neskutočne strojené a silené až mi bolo do plaču. Režisér sa môže snažiť ako chce ale ak sa raz niekto rozhodne povedať o sebe iba 25% tak dokument o tomto človeku jednoducho bude stáť, ako by Jožo povedal "za starú belu".10%

Každý pokus sa cení...No od výborného dokumentu to má ďaleko, ale môže si za to skôr režisér ako Ráž. Strašne veľa času prejde, aby sa človek dozvedel nejakú myšlienku. A pri hudobnom spevákovi to dlhotrvajúce ticho sa mi vôbec nehodí. Škoda, mohlo to byť aspoň trochu dynamickejšie. (A ten názov, ach jaj.)

Nejdem hodnotiť osobu Joža Ráža, jeho názory, ani jeho hudbu, ktorá je mojím detstvom a teda ju mám veľmi rád. Režisér urobil, čo mohol s takýmto objektom, a urobil to veľmi dobre. Do súkromia sa nedostal, ale z množstva stretnutí na rôznych zaujímavých miestach urobil obraz Joža takého, aký je. Nie je to obraz hodný obdivu pre každého, ale netreba preto zanevrieť na hudbu Elánu. Dokument za mňa na takmer výbornú. ––––Já bych se rád v tomto životě dopracoval k svatosti. Nerád bych se na tuhle Zemi vracel. –––– Nikdy neuvěřím, že někdy umřu. To bude pro mě obrovské překvapení, když se to stane.

Aká téma a jej respondent, taký dokument. Kto sa chcel dozvedieť, čo-to viac z osobného života Joža Ráža, tak si ani nemusí tento dokument púšťať, nič sa nedozvie. Dozvie sa akurát pár nesúrodých myšlienok a postojov osobnosti s obrovským speváckym talentom, ale s nulovým inteligenčným a emočným kvocientom. Proste Ráž ako osobnosť mi nikdy nesedel a v podstate to vyjadril aj v jednej sekvencii tohto snímku, kde hovorí, že v jeho vnútri je veľa zla, ktoré sa snaží potlačiť v sebe. Je to vidieť aj na jeho vystupovaní a názoroch, ktoré sú na míle vzdialené od tých mojich. 35 %

Ráž pôsobí ako milý, samotársky chlapík, nie však príliš schopný introspekcie, či sebareflexie. Jeho hudba je tak výprázdnená, ako on, čo Gogola veľmi pekne vyjadruje v záverečnej metafore s Cageovým 4'33 a prázdnym Jamesonom, ktoré mi v pamäti ostali najsilnejšie. Na to koľko rokov sa mu však venoval, sa Rážovi prekvapivo nedostáva príliš hlboko pod kožu. Pravdaže, ak pod ňou ešte vôbec niečo je - Arendtová písala, že zlo (ak nie je príliš kruté tak Joža nazvať) býva až prekvapivo banálne a blbé.