The Surfer (2024)

Existujú filmy, ktoré fungujú len preto, lebo tam hrá Nicolas Cage. Je to, ako keby si vytvoril svoj vlastný žáner - podivné, nesúrodé filmy, ktoré neustále menia atmosféru a vo všetkých ohľadoch evokujú buď neskonalú nudu, alebo až psychadelickú zábavu. Surfer je skvelou metaforou na čo? Na vieru? Na ľudský údel? Na to, čo znamená čeliť svojim démonom a cítiť sa zraniteľne, len aby sa zrodil silný jedinec, ktorý sa nebojí klásť správne otázky a ktorý vie odrazu riešiť situácie so stoickou presnosťou? McMahon ako vodca kultu je skvelý. A Cage a jeho premena uveriteľná. Netreba v tom hľadať ale logiku. O tej tento film naozaj nie je. Je to skôr australské podobenstvo. Natočené je to pekne. Je tu aj škála originálnych nápadov a vizuálnych pestrostí. Ale je to presne ten typ filmov, ktoré už nikdy v živote nepotrebujem vidieť druhýkrát. A ani ho nemám potrebu ďalej rozoberať.

Psychedelický film so žltým filtrom navodzujúci pocit veľkej horúčavy. Nicholas Cage je postupne vnášaný do krutej hry a testu, čo má preukázať jeho oddanosť miestnym psychopatom. Cage, známy svojim prehrávaním, v tomto snímku hrá na jeho pomery civilne, vnímate jeho pocity, smäd, všadeprítomné horko, sucho. Artový triler, ktorý nie je až tak napínavý ako atmosférický a trochu znepokojivý, 2 lokáciami plus Cage a vzniká celkom zaujímavý snímok, ktorý však miestami stráca tempo, ktoré je celkovo už aj tak dosť pomalé. Záver začne čo to vysvetlovať a to čo sa na prvý pohľad môže zdať, bude na záver mať prozaickejšie vysvetlenie. Zaujímavý experimentálnejší menší film, ktorý si aspoň na streame pozornosť zaslúži.

Chce sa vrátiť do raja, do minulosti, do nevinnosti, ale raj ho nechce, Je už zaplnený inými a jeho uzurpátori ho nechcú medzi ani vedľa seba... Je otázne, či sú skutoční alebo len démonmi v hlave. V skutočnosti je snaha o dobytie raja zostupom do pekla, a opäť je otázne, či skutočným alebo len tým v hlave. Ale najvzrušujúcejšie pritom je, že tie dve jasné opozície nemusia byť nezlučiteľnými - pretože v nás navždy môže zostať strašiť, čo sa skutočne stalo, ale takisto dokáže to, čo je iba šialeným vo vnútri, vytrysknúť na povrch a desivo sa zhmotniť v realite. ___ Ako ten film vrství významy a možnosti interpretácie je čistý divácky pôžitok. Od polovice môže takmer kedykoľvek skončiť a bol by skvelý. Ale SURFER príde napriek tomu ešte s ďalšou vlnou, druhým oblúkom, respektíve zdvojí ten prvý a obohatí ho o ďalší význam a potenciálne dorozprávanie príbehu. ___ Zo začiatku skoro ako do extrému posunutá metafora o tom, kam až to môže zájsť s presýteným turizmom, kde si človek vraví, že Nick konečne zase raz hrá normálneho chlapa a nie magora, aj keď normálneho chlapa medzi magormi, no táto fáza, vzbudzujúca povrchné béčkárske túžby po pomste, sa o chvíľu začne prelievať do nádherného ponoru do hĺbky utrápenej duše sociálne vyčleneného ... - ... a krátko po polovici prichádza cageovský extravagantný vrchol a potenciálny, plne uspokojivý umelecký záver č. 1, po ňom nasleduje alternatíva, čo ak sa s tým zostupom, či už symbolickým alebo reálnym, človek nezmieri a vzbura, aj to by bol pôsobivý koniec, ale SURFERA ten jeho živel zalieva ďalšími prílivovými vlnami, vychutná si následné prijatie a potenciálne plne uspokojivé vyvrcholenie č. 3... - ... a potom nasleduje druhá elipsa, vlnobitie neprestáva! ___ Fantázia! Finnegan po 3 filmoch vymenil scenáristu, ale šikovná naratívna štruktúra jeho filmov zostala, tentokrát po dvojrýchlostnej špirále odhaľovania nejednoznačného príbehu. A ešte to celé pekne obalil tým austrálskym halucinogénnym úpalom, aj keď lokálny kolorit okrem tej rajskej pláže tvoria hlavne zábery na zírajúcich exotov a čumiace zvieratá. No ale ja čumím tiež a tlieskam samým vyšinutým nadšením!

Nic Cage v další honbě za co nejbizarnější rolí a příběh, který se dá shrnout maximálně dvěma větami - a i tehdy bude působit jen jako únavný derivát. Navíc námět řetězových reakcí, kdy se hlavní postavě dějí z čím dál nemožnějších příčin čím dál horší věci, dlouhodobě nemusím. Poslední třetina navíc dává smysl, jen když se jí zrovna chce a bohužel se jí docela často nechce. Druhá hvězda jako epitaf nekonečně modrých očí Juliana McMahona. Velká škoda, že nikdy nebyl a asi ani nechtěl být obrovskou filmovou hvězdou, charisma na to měl až do samého konce.

Nechápu...hodnocení nad 2* jsou pro mne prostě nepochopitelná... Pro mne absolutní slátanina ve stylu Lynche... Jedna hvězda za pár detailních záběrů na pavouky, ještěrky apod. Jak tu někdo již psal...po cca 20min sem čekal něco ve stylu Eden Lake...ale jak čas ubíhal, naděje uhasínala a ve finále z toho byla pěkná sra*ka...