Tajemství jezera Caddo (2024)

Toto nie je ani triler, nieto ešte horor. Skôr by sa to dalo nazvať mysterióznou drámou a kto film videl, tak by dodal ešte jeden veľký filmový žáner. Tento skratkovitý Dark z Wishu však vcelku funguje, ale rozhodne nie je pre hocikoho. Pri tomto filme treba mať trpezlivosť a hlavne zapojiť mozog naplno. Odmení sa šokujúcim rozuzlením, či krásnym až mysterióznym prostredím močiarov.

V prvom rade. Ide o vykonštruovaný mindFuCk par excellence. Ako sa vám zapínajú mozgové bunky pri sledovaní filmu a vy si skladáte rubikovu kocku...no proste nieje to to naj twistovejšie čo som videl, ale je to v dnešnej dobe pekné vidieť, že sa ešte niekto vie  a chce baviť so scenárom a aj réžiou.

Film funguje ako uzavretý mechanizmus, nie ako dramatický príbeh. Časová slučka tu nie je „záhada“, ale centrálny algoritmus, ktorý riadi všetko ostatné. Postavy sa správajú ako premenné v opakovanom cykle, menia sa len v rámci povolených parametrov, nikdy mimo nich. Jazero, ktoré má byť mystickým prvkom, pôsobí skôr ako porucha v systéme, glitch, ktorý spúšťa reštart reality. Film sa snaží pôsobiť emocionálne, ale v skutočnosti drží pokope len vďaka svojej štruktúre: iterácia → odchýlka → korekcia → reštart. Najzaujímavejšie na tom nie je príbeh, ale to, ako sa film snaží udržať konzistenciu v prostredí, kde sa všetko stále vracia na začiatok. Je to viac experiment než naratív.

Atmosferické prostředí přírodně dech beroucího texaského jezera. Zobrazení drobných střípků ze životů jeho obyvatel (čluny jako každodenní dopravní prostředek). A zajímavý námět, který mohl vydat na solidní shyamalanovku se silně emotivním vyvrcholením (M. Nightje producentem). Bohužel je ale právěCaddo Lakestejně silným příkladem nezvládnutého odvyprávění překombinovaného scenáristického konstruktu, jak byly Shyamalanovy ranné filmu ukázkou jejich brilantního odvyprávění. Filmařská práce s divákovým intelektem a emocemi současně holt není pro každého.

Krásne prostredie bažín a mokradí, nádherné zvieratá, proste dokonalá príroda. A to je všetko. Hneď potom vám udrie do očí odporný ksicht hlavnej ženskej postavy (Eliza Scanlen), pridá ku tomu debilné arogantné správanie a už ju nenávidíte takmer až dokonca. Alebo uvidíte vcelku sympatickú hlavnú mužskú postavu (Dylan O’Brien), ale je s ním nuda. Tie dva príbehy sledujeme na striedačku. Potom zmizne v bažinách malé dievčatko a film konečne začne. Lenže nič sa nezmení. Stále ten istý hnusný ksicht, stále tá istá nuda a človek len očakáva, že čo sa z toho vykľuje. Chce sa to tváriť hodne mysteriózne, až som nadobúdal dojem, že sa Celine chce režisérsky podobať na Nočného Shyamalana. Jedna vec, ktorá sa vydarila bolo, ako dlho dokázali tvorcovia uchovať pointu pod rúškom tajomstva. Dialo sa tak prakticky dokonca a mne to vyhovovalo. A páčila sa mi aj samotná pointa. Mám plné zuby racionálnych vysvetlení, takže skutočné mysteriózno viem oceniť. Škoda toho dlhočizného dojmu nudy z prvej polovice. Dávam tri hviezdy a prešiel som si od nechute po spokojnosť.