Severní Korea, jeden den života (2004)

Holandský režisérPieter Fleurysa vybral do Severnej Kórey, aby podal správu o jednom dni v živote "bežných" občanov hlavného mesta Pchjongjang. V dokumente z roku 2004 divák vidí prácu v textilnej továrni, v ktorej vypadáva elektrina, hodiny angličtiny na univerzite aj ideologické vymývanie mozgov od útleho veku v jednej z tamojších materských škôl. Necelú hodinu trvajúci počin zachytáva Severnú Kóreu podobne, ako iné dokumenty z tejto krajiny, čiže režim sa tu prezentuje v tom najlepšom možnom svetle, pričom ale divák vie, že všetko je v skutočnosti úplne inak. Zároveň dielo neprináša nič natoľko prevratné, čím by sa odlišovalo od obdobných výtvorov. Paradoxne, ale z diváckeho pohľadu zaujímavo pôsobia takmer až humorne ladené scény, napríklad tá s telefónom počas továrenskej schôdze alebo konverzácie v angličtine.Noord-Korea: Een dag uit het levenje priemerným dokumentom, ale zároveň desivou pripomienkou, že čo i len jeden deň v komunistickej diktatúre je až príliš dlhý.

film, ktorý je pre mňa zaujímavý práve vďaka tomu, že je to svedectvo schválené severokórejskými komunistickými štruktúrami. na prvý pohľad iste propaganda, ale je desivé uznať, že toto je presne obraz, ktorý oni chcú, aby ľudia vonku o tomto všetkom mali. na druhý pohľad si však možno všimnúť šikovnosť tvorcov vystihnúť kritické nevypovedané detaily (detská hra pod obrázkami bomb na stenách školy, rozprávanie starého otca o vojne a vedľa načúvajúce maličké dievčatko, kamenné stuhnuté tváre súdruhov pri schôdzi, na ktorej berie na seba kolegyňa vinu za všetky zlyhania nedostatočného hospodárenia, ľahostajnosť a podriadenosť, s akou pracovníci v závode prijímajú výpadok elektriny). rovnako podnetné je pozrieť si aj video so spätnou reflexiou ľudí, čo v tom filme vystupovali (youtube). určite odporúčam viac ako to české nešťastie s názvom "Vítejte v KĽDR!"

Šedivé betónové veľkomesto s minimom dopravy akoby vypadlo z bezútešnej sci-fi. Spestrenie predstavujú plagáty s propagandou (viď obrázok) a megasochy vodcu. Organizované šíky od detstva. Úcta k starším ako norma, telocvičné pracovné prestávky ako mini spartakiáda, výpadky elektriny slúžia operatívnej porade. Nenávisť k nepriateľovi živia pesničky, vzdávajúce zároveň hold otcovi národa. Ľudia pripomínajú mechanické bábky s naučenými emóciami. Nekomentovaný dokument pripomína tuzemský socializmus v dokonalom prevedení. Orwell by mal radosť. Pozn. Scény z metra akoby vypadli z krátkeho film Ivana Balaďu Metrum (1968) - alegorickej symfónie davu moskovčanov prechádzajúcich útrobami podzemnej dráhy ako labyrintom neslobody, z ktorého niet úniku.

Dokument ako každý druhý. Amerika je zlá... "zašliapnite američanov!!!", Kim Čong Ilove hodinky a gumáky. Deduško, ktorý bránil všetkých od zlých američanov, partia šičiek, ktoré to "asi" majú na háku... zborovňa plná učiteliek, ktoré sa delia o vymysléné príbehy zo života "zachráncu Koree" a skúšajú ich rozprávať pred ostatnými kolegyňami.... Najväčší gól a korunu nasadzuje celému dokumentu speváčka v továrni, keď peje: "...veľký Kim Čong Il ten stvoril oheň.....". Neviem, či mal Fluery záujem zosmiešniť "komunistickú ideológiu", alebo sa snažil pootočiť zrkadlo na opačnú stranu? Hodnotiť to, čo sme tu mali pred rokmi??? To nie.... nechajme radšej tieto spomienky - spomienkami... a ako by povedal klasik ("nech sú zdvihnutým ukazovákom). Pozrite si to... ale iba si pripomeniete to, čo sme tu mali... i keď ja osobne som nezažil tie najostrejšie časy.... ale všetci si spomeniete na 1. máj, všaj?

Štandardný dokument na digitálnu kameru. Neustále protiamerické narážky na jednej strane a dobrovolná amerikanizácia na druhej (angličtina v škole, objavovanie internetu) síce niečo načrtnú, ale množstvo scén aj pri striedmej stopáži filmu nudí k smrti - hlavne scény z fabriky. Možno je v tom ale z mojej strany aj niečo osobné, pretože slovo 'komuzimus' vo mne voláva rovnaké sympatie ako slovo 'rakovina'.