Půlnoční dítě (2016)

Jeffovi Nicholsovi sa podaril nesmierne vzácny nástup na scénu. Natočil - hneď za sebou - tri výborné filmy, pričom jeden z nich bol vyložene dokonalý.Midnight Specialvšak pôsobí ako film, čo natočil človek, ktorému dych došiel. Nicholsove prvé filmy čerpali svoju silu najmä vo svojich postavách, ich hmatateľných, vždy pri zemi položených, prístupných malomestských životoch. Obmedzenie v rozsahu, mieste a škále mu umožnilo čarovať s námetmi predošlých filmov do psychologickej a dramaturgickej hĺbky. Tento film je naopak svojou povahou - road movie s viacerými príbehovými líniami - pre režiséra zjavne nezmapovaným územím. Nejde tu o problém žánru, či príbehu, je totiž cítiť, že Nichols má nadšenie pre žáner aj námet. Jadro problému skĺzava skôr k zjavnému faktu, že nemá skúsenosti točiť takýto druh filmu a zároveň doň implementovať svoje silné stránky. Je špecialistom na zovreté naratívy, kým tento je príliš rozdrobený - príbehová línia rodiča a syna na úteku sa strieda s hneď dvojitou líniou prenasledovateľov (z radov polície a z radov sekty), pričom film nikdy nedá zreteľne najavo, čo presne je v stávke, či lepšie povedané - napriek vysokým stávkam nikdy nemáme pocit, že hráme o čas a práve tam, kde by mal film žiariť, vo vzťahu otca k synovi, ostáva film emočne chladný a rezervovaný. Z postavy Michaela Shannona vyžaruje únava a jeho utiahnutý herecký prejav dodáva jeho charakteru zraniteľnosť, akú cítime pri pohľade na starých ľudí, no to je jediný naozaj silný charakterový aspekt filmu. Ostatné postavy ostávajú hrubými uhľovými náčrtmi a nedostávajú patričný priestor, aby vedeli prehĺbiť fikčný svet, ktorý obývajú, alebo sa režisér príliš spolieha na poetiku a náladu obrazu tam, kde niet času snívať. Škála jeho príbehu je totiž priširoká nato, aby jeho komorný prístup k postavám vynikol a preto scéna, kvôli ktorej film vznikol - nádherný, dych berúci, snový záver, ktorý je odvážny už tým, že buď vám sadne alebo nesadne, nič medzi tým nie je, a osobne by som na ňom nezmenil jediné políčko - síce zanechá dojem, lež nie je čerešničkou na torte, akým by bola mohla byť, ak by sa väčšina filmu netočila okolo pochmúrne nasvietených benzíniek, motelov a domov, kde akoby sa dokola točili tie isté scény. Klimaxu chýba podporný stĺp napätia a gradácie. Ak by mal celý film energiu a hypnotickosť svojej úvodnej sekvencie, jeho záver by bol ikonický a Nicholsovo sci-fi kultovým filmom. To, čo máme, pôsobí ako poctivý televízny film. Taký ten, čo často nudí, no aspoň si je vedomý svojej vízie.

Parádní herecká osádka, soustředěná režie, staromódní sci-fi patinka. Bohužel je to ve finále takové nijaké. Nevyužije to zajímavě nastřelené motivy jen to prostě skončí. Žádná katarze, nic. Driver je trestuhodně nevyužitý, Shepard taky. Přirovnání k E.T.mu je na místě, jen tak nechytí za srdce. Nichols jako by si nebyl jistý co chce říci.

Tento Starman je riadne nedomyslený, nedotiahnutý. Po sľubnej prvej polovici prichádza prešľapovanie na mieste a v závere tažký pád do diery temnej nemohúcnosti, pri ktorom u mňa film stratil jednu stár. Niežeby bol príbeh vStarmanoviohromujúci, ale tak-nejak fungoval, lebo fungovali postavy, dialogy a emócie. V tomto filme žiadna postava nekladie otázky, ktoré logicky majú byť položené. Asi preto, že na ne nie su pripravené odpovede. Vždycky je mi hrozne ľúto dobrých hercov, ktorí zúfalo nemajú čo hrať. Bohužial toto nebol deň, keď zem zostala stáť a žiadne bližšie stretnutie tretieho druhu sa nekonalo. Len veľmi ďaleké. Aspoň, že sa ÍTí dovolal domov. 54 %

Dávám 3 hvězdy. Námět je zajímavý a  když se film chvílemi docela vleče, přivádí mě k myšlence  co by - kdyby,  se opravdu takové dite skutečně  narodilo. Jenže si nejsem jistá, zdali by se svět takovou skutečnost dozvěděl.  Zdali by dítě padlo do rukou vědců, nebo nikoliv  ... Zdali jsou lidé lidští a moudří  natolik, že by se takového dítěte nebáli  ...

Ako by to vyzeralo, keby Krypton nevybuchol a Kal-El by sa snažil s pomocou Kentovcov ešte ako dieťa vrátiť domov. Dobre myslené a veľmi dobre obsadené low-key sci-fi, ktoré potrebovalo ešte trošku prepracovať, aby sa stalo niečím viac než zaujímavým experimentíkom. Zaujímavá je ale aj interpretácia filmu ako metafory pre autizmus - celková určitá emocionálna chladnosť/odmeranosť, malé dieťa s osobitým vnímaním sveta, po odhalení toho čo vidí sa človeku odkrýva nový, dovtedy netušený rozmer reality...ak by to Nichols myslel takto, bolo by to veľmi nápadité z jeho strany, ale nemyslel. Každopádne táto rovina sa dá filmu veľmi ľahko pripísať a mne sa tak páči viac.