Ponette (1996)

Celkom ojedinelý pokus o pohľad do detskej duše. Svet detí je tu vykreslený dôveryhodne - hľadanie odpovedí, nevinnosť, úprimnosť, hravosť, ale aj vymýšľanie, polopravdy, napodobňovanie dospelých.. Celý príbeh je postavený na neuveriteľnom výkone hlavnej hrdinky - ale aj ostatných detských postáv...Trochu mi vadilo príliš silné tlačenie na city a hlavne záverečné "posolstvo" matky. "Buď šťastná" je predsa málo......

Poeticky (so značnou dávkou „ždímajíci“ empatie... či pre niekoho sentimentálnosti) sfilmovaný prienik do mysle (a jazyka) štvorročnej Ponette súžiacou sa predstavami po mŕtvej matke. Príbeh Ponette je pekným príkladom ilustrujúcim proces spracovávania a (vo všeobecnosti) fungovania ľudskej mysle čeliacej otázkam o posmrtnej existencií. Viac ku kognitívnemu spracovávaniu predstáv o smrti (resp. predstáv o mŕtvom činiteľovi) viď môj deníček.

Film ukazuje snahu malej Ponette vyrovnať sa so smrťou matky. Stále s ňou túži hovoriť, vzkriesiť ju tak, ako to robil Ježiš. Keď sa jej nedarí, ilúzie jej berie prakticky uvažujúci otec, ktorý v posmrtný život neverí. On však Ponnette miluje a dáva jej to najavo ako vie Film je vystavaný na výborných dialógoch viacerých detí, ktoré "naivnými očami" hodnotia Boha, smrť a rodičovskú lásku. Dej nie je dramatický, ale film je láskavý a hlavne presvedčivý.

Téma závažné, ale zpracování mne vskutku nijak neuchvátilo...

Pozeral som to kvôli malej Victoire Thivisol, a áno, ako Ponette je neuveriteľná. Ale čo ten zvyšok? Napríklad scéna, keď sa štvorročné (!) dievčatko snaží vyhrabať z hliny svoju mŕtvu matku. Cieľová skupina boli sadisti, alebo masochisti? Pre koho sa kurva točia takéto filmy?