Ostrov (1960)

Když jsem sháněl titulky, docela mě vystrašilo, že titulky nejsou potřeba, jelikož se ve filmu ani jednou (!) nepromluví. Skepse vůči filmu byla vysoká, ale byl jsem až šokován, jak moc mě film dokázal uhranout. Nikdy bych nevěřil, že monotónní sonda do života obyčejných lidiček, kteří se neustále lopotí, tahají vědra s vodou a zahradničí, dokáže být tak pohlcující. A to beze slov, které opravdu nejsou potřeba! Myslím, že tomu dost pomáhá „přátelská“ délka, která zbytečně neunavuje smysly. Pomyslnou třešničkou je nádhernýhudební motivH. Hajašiho, který divákovi emoce ještě umocní. Vskutku nevšední a krásný filmový zážitek.

Vubec jsem netusil do ceho jdu, tak jsem byl ze zacatku trochu zaskoceny. Pak jsem si ale na denni zivot jedne rolnicke rodiny zvykl a zaujalo me to. Tvrda prace je natocena jako umelecke dilo, vyborna, i kdyz monotonni hudba. Nevsedni zazitek. Mozna si nebudete chtit film casto poustet, ale na jedno zhlednuti snad dokonale!

[3,5*]     Veľmi neobvykle pojatá poetická dráma, ktorá sa po celý čas zaobíde úplne bez slov. Odohráva sa v nádhernom ostrovnom prostredí (blízko mesta Onomichi neďaleko Hirošimy a Fukuyamy), ktoré je v ostrom kontraste s neskutočnou drinou, ktorú musia podstúpiť hrdinovia filmu na zabezpečenie svojho živobytia. Štvorčlenná rodina, žijúca na malom ostrove, má všetky činnosti načasované, nezastavia sa v podstate ani na chvíľu (s výnimkou jedného rodinného výletu) a poriadne sa nadrú už len kvôli tomu, aby dopravili vodu na svoju vyprahnutú pôdu. Film má pri zobrazovaní kolobehu života tejto rodiny príjemne pomalé tempo a vďaka krásnej čiernobielej kamere sa naň výborne pozerá (nádherný obraz dvojice plaviacej sa na člne pri východe slnka). A keď sa to už-už začína príliš opakovať, vždy príde nejaký dramatický zvrat (prvý "veľký zvrat" príde asi po polhodine, keď sa rozleje vedro s vodou (!), ďalšími zvratmi sú potom napr. výlet a choroba). Film sprevádza veľmi pekná hudba, ktorá sa síce opakuje ako verklík, ale je to v súlade s dejom - kolobehom života. No a keď ten opakujúci sa motív zaznie v závere zaspievaný ženským hlasom, behajú z toho zimomriavky po celom tele. Celý ten záver je inak nesmierne emotívny a v podstate ma presvedčil, aby som sa priklonil k 4 hviezdičkám.

Osudom zväčša skúšaní, ťažko pracujúci ľudia, žijúci na malom, opustenom a「nemom ostrove」, tak vážení a milí, to je presne tentoOstrovpod taktovkouKanetoa Šindóa. • V podstate v tomto mimoriadne meditatívnom, čiernobielom snímku, ktorý z môjho osobného hľadiska, predovšetkým považujem, či dokonca vnímam, ako istý,『náučný dokument』, v ktorom mimochodom hrajú hlavný prím len štyri kľúčové postavy v zložení 4-člennej rodin(k)y, pozostávajúcej zo sympatickejmatky, prísnehootcaa dvoch maloletýchdetí, je z viacerých kritérií naprosto prelomovým, kinematografickým dielom, ktoré snáď ani nemá vo svojom o(d)bore žiadnu konkurenciu, no zároveň je i mierne uspávajúcim, alebo povedzme ubíjajúcim, pričom z tohto zovretia ma vari vytrhla až záverečná tretina, ktorou režisér trochu ozvláštnil toto「mlčanlivé dianie」. • Ak by som mal byť práve teraz ešte viacej špecifickejším, než som bol doposiaľ, tak divákom predsa niečo dôležité naznačím, že takmer vôbecnepotrebujete čítať žiadne titulky, maximálne sa iba čo najviac ponoriť do dennodennej, pracovnej rutiny zo strany týchto postáv, ktoré si (ú)plne pri takýchto činnostiach, vystačia bez akejkoľvek verbálnej komunikácie, skôr budete s miestami zatajeným dychom, pozorovať, ako sa neustále zamestnávajú svojou tvrdou prácou, až som mal niekedy zdania, že som ich skoro ani nevidel výraznejším spôsobom relaxovať, no našťastie to nebolo len o robote, i keď musím rovnako podotknúť, že boli nielen odrezaní od civilizácie, ale aj okrem nich tam už nikto s nimi ďalej nespolunažíval, z čoho sa dajú vyvodiť i patričné dôvody, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. • Skrátka, obrňte sa čo najväčšou trpezlivosťou, v opačnom prípade vás ich neuveriteľná disciplína spojená s obdivuhodnou aktivitou, čochvíľa buď nadobro otupí, alebo trebárs poriadne unaví, nakoľko sa v tejto záležitosti stále jedná o večne opakovaný cyklus, ktorý sa možno trošku (z)mení s príchodom ročných období, pritom aj taký hudobný motív, je ako obohratou platňou, na ktorú sa ale dá celkom dobre zvyknúť, no povedal by som tiež, že nehrala zásadnú úlohu. • Jestvujú len dve potenciálne možnosti, čo sa teda týka tohto『filmového dokumentu』, ktorý by som nakoniec skrátil o dve tretiny do podoby - 30 minútového programu, určeného na niektorú zo vzdelávacích staníc, kde by si isto našiel svoje publikum.Čiže:a).Dajme tomu to celé absolvovať vo svojej celej kráse i s určitým vypätím svojich síl...b).Vzdať to hneď na začiatok, pretože 90 minút môžete kľudne pociťovať, ako raz toľko, čo je už vskutku veľmi čudný pocit. •Summa summarum:Síce som rád, že som bol účastníkom všetkých udalostí okolo tohto ostrova, vrátane i jeho domácej pevniny, ale zopakovať si to znovu už vonkoncom netúžim, keďže mám z filmu, ako z celku, tak akoby som to následne slušne naznačil a vzápätí ihneď ukončil? Proste, ak by sa použili strihačské nožničky o nejakých cca 15-20 minút, a najmä niektoré scény kompletne vynechať, iné viac zdramatizovať, tak výsledok by bol oveľa zaujímavejším, než je zrovna z môjho uhla pohľadu tak zľahka nedopečeným.

Je to krásně poetické, to ano, ale když si vzpomenu na filmy, které se tímhle dost pravděpodobně více či méně inspirovaly (hlavněKukuřičný ostrov, ale také třebaJaro, léto, podzim, zima... a jaro), tak oba dva jsou propracovanější a nespoléhají se jen na poetiku plynutí času několika lidí, ale přináší k tomu i něco navíc. Ostrov se celou dobu věnuje jen tomu, co od něj člověk po pár minutách čeká a vlastně ani nejde víc do hloubky, všechna svá témata (koloběh života, ztráta milovaného člověka, životní rutinu nebo to, že i přes jakékoli nesnáze je třeba jít v životě dál) jen jednoduše načrtne a do hloubky se nevěnuje ani jednomu, jen teda sem tam přijde s nějakým naprosto očividným symbolem, ale ty to taky zrovna nezachraňují.. A přitom ony dva filmy krásně ukazují, že to jde a to i stejně poeticky a v případě Kukuřičného ostrova i podobným stylem, který výrazněji vypráví spíš obrazem, než aby používal dialogy. Tady teda skoro žádné nejsou, to cením tak jako tak, ale za hodinu a půl to podle mě prostě předvede málo a s tím už problém mám, když je zde potenciál na víc. Navíc ta bezdějovost mě osobně neoslovuje skoro nikdy a i když se v posledních 25 minutách něco stane a sílu to kupodivu má, i tak je to prostě málo. A nezachrání to ani fakt, že je to hlavně poetický film - vždyť i s tímhle žánrem se přece dá pracovat nápaditěji, než jen takhle obyčejně. A bohatě by jen stačilo víc se věnovat postavám a ukázat na nich, jestli vůbec mají možnost žít jinak a jestli to tak chtějí. Takhle jsem celou dobu sledoval jen jednu stranu mince, ale já bych rád viděl i tu druhou, která skrývá další a další věci... 3*