Labyrint mysli (2013)

John bojuje s vlastními démony, ale protože zoufale potřebuje peníze, přijme nabídku, aby dívku Annu zbavil jejích démonů. John si věří natolik, že si nedokáže připustit neúspěch. Ve své namyšlenosti je přesvědčen, že najít pravdu a pomoci dívce nebude těžké. John Anně skutečně pomůže a sám dostane to, co si zaslouží. Přibližně první polovina byla fajn a já se těšil, jak se postupně film přehoupne do temnoty. Místo toho ale polevilo napětí a já zjistil, že mě film přestává bavit. Do konce jsem vydržel jen silou vůle. Velké zklamání, nevyužité možnosti a jeden z dalších filmů posledních dvaceti let, co dokazuje, že Španělsko dávno není sázkou na jistotu.

Ono klišéovité "nesúď knihu podľa obalu" sa nevzťahuje iba na knihy, ale do veľkej miery ho možno uplatniť tiež v prípade filmov. Napríklad takých, akým je aj počin režiséraJorgeho Doradaz roku 2013, ktorý na prvý pohľad pôsobí ako nanajvýš priemerná záležitosť skoro až béčkového rázu. A hoc tak z vizuálneho hľadiska ozaj na diváka pôsobiť môže, príbehovo presviedča o opaku. Príbeh Doradovho filmu totiž stavia na dramaticky výbornej práci s psychológiou a napätím v rovine doslovného pátrania v minulosti, ktoré vedie pamäťový detektív John Washington (Mark Strong). Ten má zistiť, prečo mladá Anna (Taissa Farmiga) prestala jesť, pričom, ako to už v podobných dielach býva zvykom, na povrch popritom vyplávajú oveľa temnejšie a záhadnejšie skutočnosti. Veľkým plusom Doradovej snímky je rýchly rozbeh deja, ktorý na seba postupne nabaľuje ďalšie a ďalšie veci, pričom s každou z nich zároveň dokáže stupňovať celkovú atmosféru a viac a viac si získavať diváka. Napätie, vyvolané pocitom neustále prítomnej neistoty a podozrenia, sa v tomto filme dá tak povediac krájať. Príbehové dianie núti diváka nespúšťať ani na chvíľu zrak, všímať si detaily a postupne začať spochybňovať všetko, čo sa deje. Práve takáto schopnosť vplývať na neho je najlepším dôkazom príbehovej kvality. A navyše, ak sa k tomu všetkému pridá aj rovina psychológie postáv, ktorá tomuto filmu takisto nechýba, ide o takmer dokonalé dielo. To, že psychológia ako jeden z aspektov snímky vyniká, je samozrejme nemalou zásluhou hereckého obsadenia. Filmu dominujú predovšetkým už dve spomenuté mená, pričom Taissa Farmiga si zaslúži ešte osobitné vyzdvihnutie. V role Anny predvádza vynikajúci výkon a diváka zaujme aj svojou krásou.Mindscapeje nenápadnou snímkou, ktorá však o to viac príjemne prekvapuje. Režisér Jorge Dorado ňou divákovi servíruje vynikajúci psychologický thriller, postavený na zaujímavom námete detektívnej práce priamo v ľudských spomienkach. Zároveň ide o film s celkovo veľmi dobrou atmosférou a schopnosťou budovať napätie. Paráda.

Mark Strong pracuje jako paměťový detektiv, umí si prohlédnout vzpomínky osob a vyřešit jejich problémy. Po tragické události, která se v jeho životě stane, případy odmítá, ale dluhy ho přinutí vzít případ nový - mladá holčina z prominentní rodiny se chová jako magor a on musí přijít na to, proč tomu tak je… Marka Stronga mám moc ráda, takže jsem do tohoto filmu šla především kvůli němu. Mladá Farmiga hrála taky dobře, je to ďábel s tváři anděla. Námět super, konečný zvrat a rozuzlení naprosto skvělé.

Ako je nepresvedčivý ústredný nápad, tak je nepresvedčivý aj výsledok. Sci-fi  (či mystery, ako chcete) prvok mal byť podrobnejšie vysvetlený a aj samotný zvrat mal byť lepšie načasovaný. Ono sú vám veci od istého momentu (návšteva väznice) pomerne jasné, tak sme sa aspoň nemuseli hrať na veľké odhalenia. Každopádne Mark a Taissa si to celkom užili a najmä vďaka nim na film nezabudnete ihneď po jeho skončení. Predstavme si v ich úlohách neznámych španielskych hercov a išli by sme s hodnotením asi každý o hviezdičku nižšie.

Anna manipuluje s najatým pamäťovým detektívom Johnom, dosiahnuť svoj cieľ. Asi dedičstvo.
Od toho sa odvíja príbeh v psychologickom štýle, rozložiť a manipulovať s udalosťami, aby bol dej čo najviac príťažlivý. Až natoľko dej réžia rozmixovala, že divák nestačil spájať nejakú zmyselnosť do celku, aby bol nakoniec dosiahnutý efekt celého toho psychologického kokteilu. Porovnávať to tu s Hitchcockom, ach len to nie. Každý Hitchcockov príbeh ponúkol vždy hlbokú pointu. A toto tu? John behá po lese obklopený policajnou akadémiou a Anna sa mu príde osobne poďakovať za to, že je hlupák. Zatiaľ kým čakajú okolo policajti, Anna Johna v láskou objíme, natrie mu ruky krvou, poďakuje a spokojne od cupitá do neznáma, aby ho konečne policajti mohli zatknúť. Úžasný happy end na záver.