La campana del infierno (1973)

Vždy som si myslel, že Španielsko a horror patria k sebe a tento film mi moje tvrdenie podčiarkol hrubou čiarou. Nikdy by som sa o filme La Campana del infierno nedozvedel, keby sa mi do rúk nedostala knižka editora Stevena Jaya Schneidera (áno, ten čo má za sebou tituly ako 1001 filmov, 101 hororov, sci-fi... a pod) predstavujúca reprezentatívny výber stovky európskych hororov, ktoré stoja za videnie. Film sa nemôže pochváliť vysokým hodnotením na imdb ani na čsfd (vďaka môjmu plnému počtu sa vyšvihol do červených políčok) a zrejme zo sebou dnes nenesie ani veľký počet fanúšikov,avšak ja som nadobudol pocit, že som objavil čosi ako stratený poklad. Príbeh sleduje inteligentného mladíka, ktorý sa po spôsobenej krivde rozhodne pomstiť obzvlášť nezvyčajným spôsobom. Tri roky strávené za múrmi psychiatrickej liečebne mu príliš nepomohli, či skôr naopak - ak bol niekedy presvedčený, že nie je blázon, teraz nadobudol istotu, že bláznom je a je s tým skvelo vyrozumený. Po prepustení sa prisťahuje k svojej tete, ktorej vinou stratil vzácne roky mladosti a celú svoju energiu sústreďuje na grandióznu pomstu, do ktorej zapletie aj jej tri atraktívne dcéry. Psychohoror začína. Vzhľadom na fakt, že vo filme ťažko nájsť vyslovene sympatickú postavu a mladík sa teda stáva skôr produktom skazenej spoločnosti a obeťou, než čistokrvným psychopatom, väčšinu času som držal stranu ústrednému anti-hrdinovi. Je chytrý, má zmysel pre humor a jeho hrátky s okolím majú spočiatku rozmer kanadských žartíkov. Znepokojivou však ostáva scéna z bitúnku (a myslím, že v tejto chvíli film citlivejšie povahy vypnú a pôjdu sa venovať radšej príjemnejším záležitostiam), kedy si mladík poctivo odpracuje úmornú zmenu a následne prácu opúšťa. Na otázku, čo je dôvodom jeho odchodu, odpovedá "Naučil som sa všetko, čo som potreboval." pričom divák tuší, že tieto svoje poznatky bude musieť zúžitkovať... Napriek všetkému však tento psychothriller/horror nie je zbytočne násilnou záležitosťou a sám by som ho skôr zaradil do kolonky "ľahko perverzné" alebo dokonca (snáď nikoho nepobúrim) "elegantne perverzné". Film ma svoj štýl, dobre vystavaný scenár s potrebnou gradáciou, šikovnú a vyspelú réžiu (Claudio Guerin, ktorý zomrel počas natáčania, mohol byť rozhodne kvalitnou posilou pre nový španielsky film) a predovšetkým silný a nepredvídateľný koniec (nápoveda alebo skrytý spoiler: koľko ľudí treba k tomu, aby sa rozoznel zvon?). A to som sa bál, že mi nejaké "rýchlokvasené" rozuzlenie pokazí dojem z tejto skvelej a nezvyčajnej snímky! Pre mňa veľký zážitok.

Sympatický mladík Juan, umiestnený do stráženej psychiatrickej liečebne po smrti svojej matky tetou, ktorá sa ho týmto spôsobom rozhodla zbaviť a odstaviť od nároku na dedičstvo po rodičoch, sa po necelých troch rokoch dostáva späť na slobodu. Sebavedomého Juana pobyt za múrmi ústavu nezlomil, ale zocelil. Myšlienka na zaslúženú pomstu ho pohŕdavo ženie stále dopredu. Stal sa z neho zásluhou striktnej, takpovediac až väzenskej starostlivosti vyliečený, logicky uvažujúci človek alebo ešte väčší blázon? Radšej by som sa ho na to nepýtal. Dom po rodičoch, v súčasnosti obývaný práve tetou Martou a jej tromi dcérami, čaká na svojho navrátilca. ### Španielsko-francúzska produkcia nepristúpila pod vedením Claudia Guerína k spracovaniu šialenej pomsty priamočiaro násilne, ale inteligentne, s postupnou gradáciou a vyvrcholením. Postava Juana nie je stelesnením predstaviteľa tzv. maniakálneho vraha, ktorý sa po utrhnutí z reťaze bezhlavo vrhá s nožom v ruke po svojej obeti, len aby dal všetko hneď do poriadku. Juan vie, že ak chce uspieť, musí byť trpezlivý. Sociálna situácia spojená s výdavkami na život a či jeho vnútorné pohnútky, ho zavedú po prepustení z liečebne až za brány miestneho “slaughter–houseu“ – bitúnku dobytka. Režisér sa v rámci scén z tohto prostredia nebráni zobrazeniu ani tých momentov, ktoré u časti obyvateľstva vyvolávajú zhnusenie a odvrátenie pohľadu. Samotný Juan, stvárnený hercom Renaudom Verleym, s tým nemá žiaden problém. Dokonca pod jeho rukou držiacou ostrý nôž zahynie nejaký ten kus v priamom prenose. Kontroverzné zábery ako z mondo dokumentov, neboli v tomto období až takou raritou v španielskych filmoch. Spomenul by som v súvislosti s tým napríklad aj ultimátnu hororovú drámu Eloya de la Iglesia -La Semana del asesino (1971). Existuje však samozrejme viacero verzii filmu “La campana del infierno“, okrem anglického zostrihu (minutáž údajne 93 minút - USA), sú to aj minimálne tri základné (pôvodné) španielske verzie – 89 minútový cut, 91 minútový cut (92 minút ak rátam úvodné informácie distribútora), a 106 minútový full uncut. Len pre informáciu - 91 (/92) minútový španielsky zostrih (videný ten) obsahuje na rozdiel od 93 minútovej USA verzie aj gore zábery skutočného zabíjania zvierat, a to aj napriek menšej minutáži vydania v porovnaní s USA. V Amerike podlieha totiž tento spôsob vizualizácie smrti zvierat zákonu, ktorý podobné zábery nepripúšťa. Okrem týchto a iných šokujúcich scén sa stal film “La campana del infierno“, označovaný aj pod alternatívnym názvom “The Bells“ (“A Bell from Hell“), známy aj záhadnou smrťou režiséra Claudia Guerína v posledný deň nakrúcania a to práve pri tvorbe záverečnej nosnej scény s kostolom. Claudio sa zabil skokom/pádom (nikdy sa nezistila jednoznačná príčina) z veže kostola, na ktorom trónil zvon – pre režiséra doslova “Zvon z pekla“ - “A Bell from Hell“. Záverečné scény filmu preto dorežíroval Juan Antonio Bardem.

Z počiatku išlo o celkom podivuhodné a vo svojej podstate aj napínavé dielko. Ale kým tu niekto vyzdvihuje skôr druhú polovicu filmu, ja som sa pri nej nudil viac, ako pri tej druhej. Atmosféra, najdôležitejšia položka vo filme, ale funguje po celý čas.

Obrazové kompozice vynikající, byť v některých případech (skrývání nahoty) divácky frustrující, atmosféru to mělo hustou jako ta mlha, která se pořád všude válela, ale závěr mi připadal jakýsi mdlý. Za některé (předčasné) střihy ve scéně, kdy se Juan chystá zúročit své zkušenosti z jatek, bych tvůrce (nebo cenzora?) nejraději propleskl. Viděna verze se stopáží 92 minuty.(25.09.2024)

Hodně zajímavej a dle zdejšího hodnocení soudě málo známej(jen 26hodnocení) film kterej by si určitě víc pozornosti zasloužil. Ikdyž je pravda, že  z dnešních diváku už asi málokdo tenhle kousek ocení a docení. Za zmínku rozhodně stojí scén z reálných jatek bez příkras. Přesto by divák neměl čekat žádnej krvák. Jinak je to spíš o atmosféře. Zazvonil zvonec a jednoho člověka je konec. Nejen ve filmu ale i doslova.Bell from Hellto byl i pro režiséra Claudio Guerína v poslední natáčecí den spadl z věže, kde točil poslední záběry, a na místě zemřel. Film pak dokončil Juan Antonio Bardem. Jak je uváděno ve zdejších zajímavostech. Slabší 4hvězdy(23.01.2024)