Johanka z Arcu (1948)

Přes víceméně tradiční vyprávěcí podání, odpovídající dobové historické kinematografii, je Flemingova Johanka z Arcu ryzím duchovním dílem. Díky bohaté mimice a citlivému ovládnutí „řeči těla“, jimiž Ingrid Bergmanová dokázala artikulovat ty nejniternější prožitky své hrdinky a učinit věrohodnou, skutečnou živou a – v její skrytosti – znělou i Johančinu komunikaci s Božím hlasem, se film z prosté hagiografie proměňuje ve vrstevnatou studii jednoho osudového „ano“, kterým dívka na své povolání odpovídá (po vzoru Panny Marie), se všemi důsledky. Pathos ustupuje prostotě, alegoričnost věcnosti a vzdálenou historii přehlušuje přítomný život ve své bezprostřednosti, který současně nepozbývá své bytostné symbolické mluvy a v řadě nápovědí se celý otevírá i pronikavějšímu začtení.

Nezáživně a strojově podaný portrét jedné z nejznámějších středověkých influencerek. Pěkná výprava a věrnost historickým událostem, tím ovšem výčet pozitiv končí. Pro Ingrid Bergman se jednalo o vysněný projekt, což vysvětluje, avšak neomlouvá nesoudnost těch, kdo ji do hlavní role obsadili. Vedle značného věkového rozdílu (33 vs. 17 let) je problematická i racionalita, s níž je Johanka prezentována. Zcela chybí poblouzněnost a zápal nechat se zapálit pro dobrou věc. Třešničkou na dortu jsou pak budovatelské výkřiky během bitvy, mající potenciál armádu spíše demoralizovat než motivovat k vítězství. Celkově vzato: za mě palec mírně dolů, 40 %, nechci vidět znovu. [viděno v květnu 2021 | komentář #38]

Jana z Arku bola legendárna osobnosť a takto ju poňal aj tento veľkofilm - teda nie ako historickú osobnosť, ale ako legendu. Čo je na škodu, pretože celý čas počúvať, ako Boh vedie malú Janku za ručičku, je prinajmenšom otravné. Ono je to veľmi úsmevné aj podľa histórie - aby Boh sa rozhodol vojensky (!) podporiť jednu z bojujúcich strán a takto čisto nacionalisticky ovplyvniť ľudské dejiny. Veď v tom čase boli vo svete desiatky bojov. A tiež, že v storočnej vojne medzi Francúzskom a Anglickom každú chvíľu ťahal za pílu niekto iný. Raz sedel anglický kráľ na francúzskom tróne a v zápätí francúzsky kráľ na tom anglickom. Prikláňať sa na niektorú zo strán by bola riadna hlúposť. Každopádne, film mimo tohto je na svoju dobu veľmi kvalitne a pompézne natočený, napriek tomu, že sa celý natáčal iba v štúdiu. Bitka o pevnosť pri Orleans by zniesla náročné kritériá aj o mnoho rokov neskôr. Škoda, že bola iba jedna....asi spapala dosť peňazí. Bergmanová sa na rolu hodí, povedal by som, že aj viac ako protagonistky v neskorších remakoch. Farebná kamera je krásna a dokáže skvelo zachytiť pár silných momentov - okrem záverečného upálenia napríklad aj Janino prvé stretnutie s budúcim kráľom, keď ho zamaskovaného dokázala nájsť v dave. Preto škoda niektorých náboženských rečí, trochu aj historických nepresností a toho veľkého pátosu.

Najromantickejšia verzia Jany z Arku, ktorú sme mali možnosť zatiaľ vidieť. Ingrid Bergman bola iste skvelá herečka a na romantickú úlohu ako stvorená, ale vo veku 32 rokov hrať 17 ročné dievča, to nebol celkom najlepší výber. Najlepšia verzia Jany preto ostáva TV film z roku 1999 v hlavnej úlohe s Leelee Sobieski, ktorý sa na nič nehral, bol kruto stredoveký. Táto verzia s Ingrid sa zameriava na osobnosť a charizmu Jany, jej čaro a tomu zodpovedá aj scenár. Historické pozadie tu nie je celkom vysvetlené a sú tu značné medzery.

Spracovanie tejto historickej kolísky udalostí je podobné biblickým príbehom či mýtom pútí veľkého Mojžíša. Od Fleminga by som očakával hlbšiu charakterizáciu Johankinho prerodu k fanatickej vlastenke, priestor a čas na to bol optimálny. Technický potenciál využitý (obrysy, štúdiové zábery, ozvučenie atď.), nie je však vyvážený hybridným scenárom. Dreyerova nemá verzia (1928) je podstatne strhujúcejšia, steny plné démonov i diablove oči v pozadí majú expresionistický kumšt nevídaného rozmeru... nehorázne umelecký počin, Joan of Arc je skôr takou pestovanou akadémiou, ktorá (nepísanou formou) tvorila typológiu schématickosti filmového hrdinu historických eposov starého Hollywoodu. Z času na čas som mal pocit, že sledujem nejakú nemotornú inscenáciu Williama Shakespeara, tak mi pripadali mnohé dialógy, ktorým chýbalo civilnejšie rozčlenenie. Jedným dychom dodávam, že spôsob ako sa od toho odprostiť je mimoriadne náročný a málokto to dokáže. Takže bodujú "len" kostyméri, výprava, doprovodný skladateľ a na kameramanskej stoličke (tradične) citlivé oko Winstona C. Hocha. No a čo sa týka hlavnej predstaviteľky, je to síce stále Bergmanová, ale len sťažka jej toto uveríte. V Notorious sedí dokonale, povedal by som, že najvierohodnejšie.