Eric Clapton: život ve dvanácti taktech (2017)

Clapton je pre mňa boh, takže som dlho neváhal a pozrel tento dokument. Keďže som prečítal jeho autobiografiu, videl more dokumentov, koncertov, prečítal o ňom pekných pár článkov a kníh, tak tu toho pre mňa veľa nového nebolo. Ako u iných je tu celkom pekne odrozprávaný jeho život, hlavne vplyvy rôznych hudobníkov a posledných 30 rokov je zobrazných z rýchlika, veľmi sa tomu nečudujem, pretože, čo si budeme nahovárať, každý sa pri biografiách rockerov, poprípade hercov väčšinou sústredí na ich formatívne obdobie, resp. vrchol kariéry a na zvyšok nezostane veľa času. Škoda, pretože si myslím, že aj posledných 30 rokov sa Ericovi podarilo urobiť zopár dobrých kúskov. Ale tak pohoda. Pre fanúšikov je tento dokument povinnosť.

V dnešných časoch nájsť inšpiráciu vo verejne známom človeku je ťažké, bez ohľadu na jeho kvalitu v profesijnom živote. Geniálny muzikantClaptonje môj dlhodobo obľúbený gitarista s charizmou a mojimi iba letmými informáciami o ňom. V tomto dokumente nám vyjaví jeho fatálny alkoholový problém, ktorý je našťastie už niekoľko desaťročí minulosť, či rovnako fatálny vzťah s priateľom a spolupracovníkomHarrisonomz Beatles a jeho manželky, či neuveriteľný postoj po najväčšej tragédii, akú môže rodič dieťaťa v živote prežiť, keď sa z neho stal abstinent. Ericova nezlomná vôľa už v časoch blues výsostne v rukách Afroameričanov, drogové úlety a osud legendárnehoHendrixa,až povytriezveniepo tragédii z neho v mojich očiach robia ešte väčšieho človeka, než muzikanta. Navyše a v neposlednom rade, je to pútavo spracovaný dokument a prierez kariéry gitaristu, možno ešte viac v súkromnej oblasti, ako nejaké defilé jeho piesní, či albumov. (Čt Art)9/10

[4,5*]     Veľmi obsažný portrét slávneho muzikanta, zaoberajúci sa jeho profesionálnym i osobným životom. Dokument ma veľmi príjemne prekvapil svojou otvorenosťou, Claptona ani trochu neglorifikuje, vôbec neprikrášľuje jeho obraz, skôr naopak, bez obalu hovorí o všetkých jeho závislostiach, vrátane tej k žene jeho najlepšieho priateľa (Pattie). Jeho príbeh je veľmi silný a Claptonovi slúži ku cti, že sa dokázal z úplného dna, keď bol len hovädom v ľudskej koži, znovu pozbierať a zmeniť sa na seriózneho človeka. Dokumentu dávam kredit aj za to, že dokázal ukázať démona alkohol, či ďalších rôznych démonov v pravom svetle. Hoci Clapton nepatrí k mojim obľúbeným umelcom, tomuto dokumentu môžem ťažko niečo vytknúť.

Přestože aktivně sleduji Erica "od Yardbirds", z jeho soukromého života jsem toho moc nevěděl; snad jen o milostném trojúhelníhu s Clapton, Harrison, Boydová a tragické smrti jeho čtyřletého syna. Jeho dalším milostným pletkám a neřestem jsem se disud vyhýbal. Ano je to asi věru lepší nechat hrdinům nějaké ideály. Jak ale vysychaly jeho tvůrčí a sexuální síly, teprve tehdy se postupně stával "tatíkem blues" (ovšem spolu s Johnem Mayallem, který se jím stal dříve). - Po koronavirové závoře jsem přejížděl z chalupy do města, a do auta jsem si vzal Mayallovy "Bare Wires"; desku, kterou jsem v době vzniku považoval za příliš rozvláčnou a studenou. Dnes se mi líbila víc než desky od Cream. Ostatně, opomenu-li výbornou bluesovku "Strange Brew", pak se mě Clapton zaujal spíš v oblasti pop-music (třeba Wonderfull Tonight nebo Let It Grow). - To, že u EC něco nesedí, jsem postřehl už při rychlém založení a rozpadu skupiny Blind Faith, kterou táhl ještě nadanější a skladatelsky schopnější Steve Winwood. Mudrovat by se ale dalo..... třeba o tom, že 12 tyčí (taktů) se snadno může stát 12 tyčemi (mříží).

Erica Claptona jsem nikdy podrobněji neposlouchal, ačkoli vzhledem k občasným poslechům a k jeho vztahu s Beatles, zejména k George Harrisonovi, jeho tvorbu trochu znám. Cream si pouštím velmi rád, na Yardbirds jsem jeden čas také ujížděl. Ale pohled na jeho život byl pro mě naprostou novinkou. Dosud jsem znal jen období přelomu šedesátých a sedmdesátých let, a to z životopisů George Harrisona nebo Pattie Boydové. Takže dokument byl pro mě přínosným a určitě si cíleně poslechnu znovu něco z jeho sólové tvorby.