Džúsannin no šikaku (1963)

Partia trinástich samurajov dostane za úlohu odstrániť nehodného šógunovho brata, ktorého správanie sa vymyká medziam. Tri štvrtiny filmu tvorí oboznámenie sa s "prípadom" a plánovanie útoku spojené s viacerými taktickými neúspechmi a zvyšok filmu zobrazuje samotný dlhotrvajúci útok. Dej je síce jednoduchý, ale nie vyslovene priamočiary (postavy na oboch stranách premýšľajú a musia plány stále meniť až kým to konečne nevyjde), herci sú výborní, scenár plný zaujímavých dialógov - pátosu a idealizácie tu veľa nie je, namiesto toho je tu pomerne verné zobrazenie úlohy a postavenia samurajov, či už ide o teoretické úvahy o cti alebo priamu praktickú službu, kde niet miesta na vlastný názor, ale iba na neobmedzenú (psiu) poslušnosť pánovi. Záverečný útok uvádzaný jednou poriadne napínavou scénou na moste je natočený z väčšej časti kvalitne (je tu pár prepálených detailov a nepodarených kúskov, ale ako celok je scéna dobre zvládnutá), aj keď "náhodných" podobností s KurosawovýmiSiedmimi samurajmije tu celkom dosť (na poslednú chvíľu pribratý samuraj-vidiečan, opevnenie dediny, plánovanie...), ale to sa dá odpustiť. Toto je film vyslovene pre fanúšikov samurajských filmov spred 70-tych rokov, ktorí už nejaké tie chybičky a rozvláčnosť deja dokážu odpustiť.

Nezdieľam nadšenie kolegov, prvý z "atentátnickej" trilógie ( príbehy sú úplne samostatné ) sa vyznačuje predovšetkým siahodlhými dialógmi a prípravami na samotný atentát. Pravdou je, že ak príde k záverečnému vyvrcholeniu v poslednej polhodine filmu, ide o sympatický nárez. Podobné samurajské filmy sa vyznačujú skvelými choreografiami súbojov, v tomto prípade je to skor rúbanica skrz-naskrz.

Eichi Kudo bol rebel. Maly velky reziser, ktory zostava znamy a pre japonsky film dolezity hlavne kvoli svojej samurajskej trilogii 13 Najomnych vrahov, Velka ´zabijacka´ a 11 samurajov. E. Kudo bol sam potomkom samurajskej rodiny, ale ako lavicovo orientovany rebel, samurajstvo neznasal. Paradoxne, vacsina filmov, ktore natocil boli samurajske jidai geki. E. Kudo pracoval pre studio Toei a napriek japonskemu tradicnemu NEindividualistickemu pristupu sa dokazal odlisit. Podobne ako Kinji Fukasaku, ktory sa odlisil tym, ze v case samurajskych filmov zacal pre Toei tocit drsne kriminalky. E. Kudo spociatku natacal bezne, zabavne samurajske filmy, no neskor doslova presedlal (ako male dieta vyrastal na konskej farme a neskor vo svojich filmoch ako prvy reziser presadzoval konske akcne sceny) na socialno kriticke drsne samurajske dramy. 13 assassins boli propagovane ako rework Kurosavovych 7 samurajov. 13 samurajov sa vydava na samovrazdenu misiu zabit nepoctiveho panovnika, shogunovho brata. S kurosavovym filmom zdiela Kudo realizmus, ale na rozdiel od socialnej vypomoci a spravnej ludskej moralky 7 samurajov, je 13 Vrahov skor o samurajskej poctivosti a potrestani narusenia samurajskeho kodu. Zaverecna bitka je vsak rovnako ako u 7 samurajov, chaoisticka, komplikovana, drsna, neuroticka, realisticka. Rebelskou tematikou a kritikou japonskej poslocnosti, ako aj samurajskou temou pripomenie Kobayashi-ho Seppuku, ale Kudo, aj ked rebel a umelec, presadzuje skor rucnu kameru a chaotickejsie ponatie, nez graficky dokonale zvladnuty vizual statickych kamier Kobayashiho. Kudo je experimentator na pode velkeho studia (v 60. rooch to este slo), nie majster majstrov. Napriek tomu jeho samurajska trilogia patri medzi tie najzaujimavejsie japonske samurajske filmy.

Působivé záběry, přípravy a nakonec divoká bitva.

Pověst jednoho z nejlepších samurajských filmů se nepotvrdila. Může za to především proslulý boj v uzavřeném prostoru vesnice. Ta choreografie je vážně hrozná a souboje k smrti nudné. Průměrný remake je dokonce o něco málo lepší.